Archívy kategórie: Správy

Ema Panovova

Za Emou Panovovou (1925 – 2019)

V pondelok 30. septembra sme sa v Bratislavskom krematóriu naposledy rozlúčili s našou bývalou kolegyňou, rusistkou Emou Panovovou. Česť jej pamiatke! Za jej dlhoročné pôsobisko – Ústav svetovej literatúry SAV – odkaz Emy Panovovej  pripomenula Mária Kusá.

So smútkom v duši by sme chceli vzdať  poslednú úctu vzácnemu človeku, vzácnej žene – pani Eme Panovovej. Zámerne neuvádzam tituly, lebo ich nepovažujem za dôležité, dôležité je to, čo je za nimi. A u Emy Panovovej je toho požehnane.

Je to ťažká a zároveň čestná úloha rozlúčiť sa s ňou v mene pracoviska, ktorému venovala celý svoj profesionálny život, v mene Ústavu svetovej literatúry, aj keď ten v priebehu rokov menil svoje inštitucionálne rámce i názvy. Je to rozlúčka v mene všetkých tých, s ktorými sa pani Ema počas svojej pracovnej kariéry stretla, ktorých ovplyvnila, ktorí takým či iným spôsobom vychádzali a vychádzajú z jej prác. Osobitne treba zdôrazniť jej prirodzený a žičlivý vzťah k mladým, ktorí všetci jej mladší kolegovia  pociťovali a pomáhal im ísť ďalej.

Ema Panovová svoj profesionálny život zasvätila materiálovému a komparatistickému bádaniu ruskej a slovenskej literatúry. Jedným dychom treba dodať, že tak spolu so Soňou Lesňákovou robili v dobách, ktoré neboli nijako ľahké, lebo ruská literatúra a jej vnímanie boli silne poznamenané ideologizáciou. V recenzii poslednej monografie pani Emy už tiež nebohý A. Červeňák pod príznačným názvom Chvála vecnosti upozornil: „K najvýraznejším prejavom deideologizácie literatúry a umenia patrila literárna komparatistika, ktorá sa sústreďovala  na výskum literárnej genézy diel, teda predovšetkým na problémy jazykovej a umeleckej imanencie.“  Iste by bolo možné podstatu metodologického prístupu k literatúre v prácach Emy Panovovej pomenovať aj inak a možno presnejšie, Červeňák však upozornil na ten aspekt, ktorý predstavuje východisko ďalších rusistických, komparatistických, ale aj translatologických bádaní, aspekt, vďaka ktorému sú práce E. Panovovej dodnes bádateľsky živé.

Výskumne bola pre ňu charakteristická sféra slovensko-ruských  kultúrnych a literárnych vzťahov v 19. a na začiatku 20. storočia. Pozornosť smerovala na deskripciu a analýzu stimulatívnej funkcie ruskej literatúry, a to najmä poézie, pre slovenský literárny a kultúrny priestor.

Bádateľskú činnosť Emy Panovovej najvýraznejšie prezentujú štyri knižné monografie (všetky vyšli v priebehu desaťročí vo vydavateľstve SAV Veda). Tie poskytujú vždy aj širšiu slavistickú kontextualizáciu, najmä vo vzťahu k romantickej poézii. Ema Panovová sa koncentrovala na otázky básnickej tvorby v ruskej literatúre, ich súvislosti so slovenskou poéziou a na reflektovanie príčin, charakteru a miesta jej prekladov do slovenčiny. Puškin v slovenskej poézii (1966) bola jej prvá monografia. Spracúvala „hmatateľné“, teda opísateľné, uchopiteľné, dokázateľné podnety (ale aj ich konkrétnu podobu a absenciu) tvorby A. S. Puškina pre slovenskú poéziu v jednotlivých fázach  vývinu slovenskej literatúry: v období klasicizmu, preromantizmu, romantizmu, realizmu i moderny. Pochopiteľne, pani Ema ako vedkyňa mala neustále na zreteli slovenský pohľad – svoje bádania konfrontovala vždy s dovtedajším i súdobým slovenským uvažovaním v danej oblasti (takpovediac od Vajanského cez Bakoša až k Šmatlákovi).

V súbore štúdií a statí Vzťahy a konfrontácie (1977) rozšírila svoj záber  o ďalších autorov – slavianofila A. S. Chomiakova, ktorý v slovenskej recepcii istý čas predčil Puškina, či na veľkého romantika M. J. Lermontova. Jej sústredenie na 19. storočie aj s odstupom času – v roku 1995 – vnímal Miloš Tomčík ako „akúsi sebaobranu proti simplifikačným tendenciám, ktoré sa v interpretácii porevolučných diel uplatňovali v sovietskej literárnej vede“. Nie náhodou sa podobne k predmetu literárnovedného výskumu stavala v tom čase i kultúrno-semiotická tartuská škola – (pozri Lotmanov záujem o Puškina). Autorka v knižke zároveň širšie usúvsťažňovala ruský i slovenský realizmus s poľskou, nemeckou či južnoslovanskými literatúrami.

V publikácii Ruská a sovietska poézia na Slovensku 1918 – 1938 (1983) na materiáli medzivojnového obdobia načrtla niekoľko línií poetických príbuzností osobností klasickej (A. S. Puškin, M. J. Lermontov) i modernej ruskej literatúry (B. Pasternak, A. Blok, S. Jesenin) so žánrovou a tematickou orientáciou slovenskej básnickej moderny a medzivojnovej  poézie vôbec.

Labutiu pieseň Emy Panovovej predstavuje sumarizačná monografia 150 rokov slovensko-ruských literárnych vzťahov (1994). Ide o naozaj obsažné zhrnutie a zovšeobecnenie  jej predošlého výskumu – či už vzťahového, alebo preklad reflektujúceho charakteru. Materiál, ktorý skúma, je v alúzii názvu (na práce S. Šmatláka i J. Števčeka) naozaj „široký“ – od národného obrodenia až po koniec 20. storočia. Význam tejto knižky spočíva najmä v dôslednom a relevantné fakty spracúvajúcom uchopení literárnych, ale aj mimoliterárnych okolností literárneho a širšie kultúrneho diania. Autorka nešla cestou komplexného spracovania naznačených dejín, jej bádanie je druhovo i časovo fragmentarizované, lebo sa venuje tým fenoménom a autorom, ktoré a ktorých považuje za významné. Jej texty zmysluplne a odhaľujúco umožňujú demystifikáciu, demýtizáciu rusko-slovenských literárnych vzťahov. Tým v čase, keď túto knižku písala i pre budúcnosť fakticky „odbúrala“ potenciálne  zjednodušenia rusko-slovenských literárnych vzťahov, zbavila bádateľov možnosti vyslovovať nepodložené či vyslovene ideologicky argumentované tvrdenia. V tom tkvie, podľa mňa i ďalších bádateľov, význam prác Emy Panovovej, preto sú a ostanú fundamentálnymi východiskami ďalších reflexií. Je viac ako zrejmé, že to, čo Ema Panovová po sebe zanechala, bude tu s nami aj naďalej. Z jej vedeckých a odborných prác budeme čerpať nielen my, ale aj nasledujúce generácie.

Ani po odchode do dôchodku nezaháľala, venovala sa zhromažďovaniu materiálov o koncentračnom tábore Ravensbrück, kde pred koncom vojny tragicky zahynula jej mamička. Z materiálov pripravila výstavu, ktorej časť dnes tvorí súčasť expozície v tomto bývalom tábore smrti. Vnímala to ako svoju povinnosť voči všetkým, ktoré a ktorí tam i v ďalších koncentrákoch zahynuli.

Nehľadajme však len smutné slová na poslednú rozlúčku, česť pamiatke pani Emy možno hádam najprimeranejšie vzdať slovami ňou váženého  A. S. Puškina v preklade Jána Zambora:

Môj posvätný a sladký klam,

Hviezda, pred ktorou duša žasla…

Schovala sa mi, zradne zhasla…

Ochraňuj ma, môj talizman.

 

Nech nikdy soľ do mojich rán

Nesype clivé spomínanie.

Nuž zbohom, nádej, zaspi, prianie.

Ochraňuj ma, môj talizman.

 

K životopisu Emy Panovovej

Z bibliografie Emy Panovovej

Ema Panovová o holokauste  “Panovová opakovane zdôrazňuje, že v Ravensbrücku trpeli spoločne Židia aj Nežidia. Spomedzi slovenských väzňov to boli napríklad účastníci Povstania, alebo ľudia, ktorí ukrývali doma Židov. Väčšina z nich tábor neprežila, ako napríklad Panovovej matka.”

Neľahký osud troch žien – Oľga Panovová, Emma Panovová a Greta Löblová Schreyerová

Konferencia stredoeurópskych literatúr vo Viedni

Wien_-_Neue_HofburgV dňoch 25. – 27. 9. 2019 sa v klasicistických priestoroch viedenského Hofburgu konala konferencia s názvom Stredoeurópske literatúry, ktorú organizovala Katedra porovnávacej literatúry Viedenskej univerzity v spolupráci s Dokumentárnym strediskom pre východo- a stredoeurópsku literatúru Viedenskej univerzity (Dokumentationsstelle für ost- und mitteleuropäische Literatur) a Združením komparatistiky vo Viedni (Wiener Verein für Komparatistik). Bola usporiadaná na počesť 65. narodenín profesora Norberta Bachleitnera, dlhoročného vedúceho katedry, ktorý odchádza do zaslúženého dôchodku. Vystúpili na nej účastníčky a účastníci z Maďarska, Slovinska, Česka, Slovenska, Poľska, Ukrajiny, Rumunska, Srbska, Chorvátska, Rakúska a Nemecka, teda kultúrneho priestoru, ktorý presahuje ten stredoeurópsky. Slovensko reprezentovali vedkyne a vedci z Ústavov slovenskej a svetovej literatúry SAV, Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Univerzity J. Selyeho v Komárne. Vďaka konzekutívnemu tlmočeniu, ktoré zabezpečili viedenskí študenti slavistiky a hungaristiky, bola konferencia viacjazyčná. Plenárnu prednášku predniesol rakúsky slavista a komparatista Aage A. Hansen-Löve.

Hlavnou myšlienkou konferencie bola otázka, či je možné „prekročiť národné filológie smerom ku jednotnej stredoeurópskej literárnej a kultúrnej vede“, to napríklad znamená, či môže byť maďarská literatúra skúmaná prostredníctvom tradícií, konvencií alebo inovácií bohemistiky a podobne. V centre záujmu teda stála otázka, ako a či sa bohemistika, hungaristika, polonistika, germanistika, slovakistika, slovenistika, kroatistika atď. môžu k sebe priblížiť. Pokračovať na Konferencia stredoeurópskych literatúr vo Viedni

Stredoeurópske literatúry v Ústave porovnávacej literárnej vedy Viedenskej univerzity – impresia

V Ústave porovnávacej literárnej vedy univerzity vo Viedni sa konala Stredoeurópska konferencia (Conference on Central European Literature) na tému stredoeurópske literatúry. Zvláštnosťou tejto konferencie bolo množstvo referátov prednesených vo vlastnom jazyku so simultánnym prekladom.

Tejto konferencie som sa zúčastnila, pretože Ústav svetovej literatúry SAV, v ktorom pracujem v oddelení komparatistiky, má už roky čulú spoluprácu s komparatistikou vo Viedni, ktorú vedie prof. Dr. Bachleitner. Pokračovať na Stredoeurópske literatúry v Ústave porovnávacej literárnej vedy Viedenskej univerzity – impresia

Slovenská literárna veda a literatúra v Paríži

Fotka prednaska Pariz sediaca 2019 0912_152405
prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. počas prednášky o Dominikovi Tatarkovi v Paríži (september, 2019)

12. 9. 2019 sa v parížskom INALCO konala konferencia inšpirovaná prvou vedeckou monografiou o Dominikovi Tatarkovi od literárnej vedkyne prof. Márie Bátorovej Dominik Tatarka slovenský Don Quijote (Veda 2012, anglická verzia Peter Lang 2015).

INALCO je najstaršia vysoká škola v Paríži, založená Napoleonom pre štúdium jazykov východnej Európy, ktorá v čase založenia mala vychovávať diplomatov, prekladateľov, a teda sprostredkovateľov medzi Západom a Východom. Konferencia, ktorú zorganizovala riaditeľka školy Diana Lémay, ešte aj v dnešnom čase sprostredkováva významné idey prepájajúce Východ a Západ: občiansky princíp a ideu práv a slobody. Literatúra, t. j. v tomto prípade diela Dominika Tatarku, ktorý v Paríži na Sorbonne študoval v roku 1938/1939 a francúzska kultúra sa mu stala súčasťou postojov a celkovej intelektuálnej výbavy na celý ďalší život, je vhodným „prevodovým nosičom“ medzi kultúrami. U Tatarku možno určiť mnohé genetické (A. Camus, A. Malraux a i.) aj typologické súvislosti (rozlíšenie podľa Dionýza Ďurišina), ktoré viažu jeho dielo na francúzskych senzualistov. Pokračovať na Slovenská literárna veda a literatúra v Paríži

Prezentácia kolektívnej monografie venovanej osobnosti a dielu Antona Vantucha

truhlarova IIDňa 17. apríla 2019 sa v priestoroch Ústavu svetovej literatúry SAV konala prezentácia kolektívnej monografie Anton Vantuch (1921 – 2001) romanista, literárny vedec, kultúrny historik a prekladateľ. Publikácia vznikla v rámci grantového projektu Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru III. v spolupráci Ústavu svetovej literatúry SAV, Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Historického ústavu SAV. Knihu predstavila jej zostavovateľka doc. PhDr. Jana Truhlářová, CSc., vedecká redaktorka prof. PhDr. Mária Kusá, CSc. a autorky štúdií prof. PhDr. Katarína Bednárová, CSc. a PhDr. Eva Frimmová, DrSc. v prítomnosti doc. RNDr. Juraja Vantucha, CSc., syna A. Vantucha.

Anton Vantuch bol príkladom interdisciplinárneho vedca, predovšetkým však o ňom môžeme hovoriť ako literárnom historikovi. Dlhodobo pôsobil v Historickom ústave SAV. Jeho prácu charakterizovalo komplexné a medziodborové preštudovanie problematiky. Veľakrát začínal s dovtedy neprebádanými témami. Záber jeho vedeckého záujmu bol pomerne široký, od antiky až po osvietenstvo. S Jozefom Felixom, slovenským romanistom, literárnym vedcom, kritikom a prekladateľom, ho spájal veľký záujem o kľúčové diela francúzskej literatúry, čo sa prejavilo v komplementarite ich prekladových prác.

Prezentovaná kniha nazerá na osobnosť A. Vantucha z rôznych aspektov. Autorky a autor Katarína Bednárová, Eva Frimmová, Jana Truhlářová a Daniel Škoviera vo svojich štúdiách približujú Vantucha najmä v jeho editorskej, prekladateľskej a autorskej práci. Odkrývajú osobnosť slovenskej romanistiky celistvo v širokých kontextových súvislostiach, k čomu ich, podľa slov autoriek, priviedli samotné okolnosti Vantuchovho života. Kniha je doplnená o bibliografiu Vantuchových prekladov a pôvodných prác. Takto širokouhlo koncipovaná monografia významne zapĺňa miesto chýbajúcej reflexie tohto osobitého vedca a prekladateľa.

Prezentácia monografie pokračovala diskusiou, do ktorej svojím vstupom prispel aj spomínaný J. Vantuch. Jeho osobné spomienky na otca i poznámky faktografickej povahy v súhre s knihou upozornili na dlhšie prehliadanú, ale dôležitú osobnosť slovenského kultúrneho prostredia.
Pokračovať na Prezentácia kolektívnej monografie venovanej osobnosti a dielu Antona Vantucha

Posledná rozlúčka s Milanom Žitným

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

S hlbokým smútkom oznamujeme, že posledná rozlúčka s naším dlhoročným kolegom a priateľom, doc. PhDr. Milanom Žitným, CSc.,  bude v stredu  24. apríla 2019 o 10.00 hod. v Evanjelickom kostole na Strečnianskej ulici v Petržalke.

Česť jeho pamiatke.

Parte MILAN ŽITNÝ

(Rodina prosí, aby sme na smútočný obrad nenosili kvety.)

Život každého človeka je rozprávka napísaná Božou rukou… H. CH. Andersen

Za Milanom Žitným (11. januára 1948 – 16. apríla 2019)

MilanV utorok 16. apríla 2019 nás navždy opustil náš dlhoročný kolega a priateľ, bývalý pracovník Ústavu svetovej literatúry SAV, doc. PhDr. Milan Žitný, CSc., narodený 11. januára 1948 v Krajnom (okres Myjava).

Patril k popredným slovenským germanistom a nordistom, translatológom, prekladateľom a editorom klasickej nemeckej a moderných severských literatúr. So Slovenskou akadémiou vied bol spätý od roku 1972, keď po štúdiu germanistiky a škandinavistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave nastúpil na študijný pobyt do Ústavu svetovej literatúry a jazykov, kde pod vedením profesora Mikuláša Bakoša absolvoval doktorandské štúdium. V Literárnovednom ústave SAV, ako sa pracovisko nazývalo od roku 1974, obhájil v roku 1980 svoju doktorskú prácu.  Pokračovať na Za Milanom Žitným (11. januára 1948 – 16. apríla 2019)

Pohľad z Číny: Ako sa diskutuje o svetovej literatúre? PhDr. Marián Gálik, DrSc. v ÚSvL SAV

PhDr. Marián Gálik, DrSc. v Ústave svetovej literatúry SAV
PhDr. Marián Gálik, DrSc. v Ústave svetovej literatúry SAV

V stredu 20. marca sa v Ústave svetovej literatúry SAV konala hosťovská prednáška PhDr. Mariána Gálika, DrSc., emeritného pracovníka Ústavu orientalistiky SAV, ktorý dodnes patrí medzi najprekladanejších západných sinológov v Číne. Vo svojej práci sa sústreďoval na literárne vzťahy medzi Čínou a Západom.

Marián Gálik šíril v Číne teóriu porovnávacej literatúry slovenského komparatistu Dionýza Ďurišina, bývalého pracovníka Ústavu svetovej literatúry SAV. Udelili mu tri čestné profesúry na čínskych univerzitách v Nankingu, Hangzhou a v Chengdu. V roku 2006 sa stal  laureátom Ceny Alexandra von Humboldta ako dosiaľ jediný slovenský vedec z oblasti spoločenských vied. Je akademikom Slovenskej učenej spoločnosti, autorom 776 vedeckých prác, z toho 14 monografií vydaných v Číne a Európe v rôznych jazykových variantoch, najviac v čínštine. Medzi jeho najvýznamnejšie monografie v angličtine patria German Impact on Modern Chinese Intellectual History (1971), The Genesis of Modern Chinese Literary Criticism 1917 – 1930 (1980), Milestones in Sino-Western Literary Confrontation1898 – 1979 (1986) a Influence, Translation and Parallels. Selected Studies on the Bible in China (2004).

Predmetom prednášky M. Gálika bola kniha Tensions in World Literature. Between the Local and Universal, ed. Weigui Fang (Singapore: Palgrave Macmillan, 2018), do ktorej sám prispel. Kniha hovorí o oscilácii či napätí medzi rôznymi názormi na svetovú literatúru, lepšie povedané literatúru sveta, po roku 2000. Do knihy prispeli významní literárni vedci ako napríklad David Damrosch z Harvardskej univerzity alebo Zhang Longxi z Hongkongskej univerzity. Weigui Fang, ktorý pôsobí na pekinskej pedagogickej univerzite, v knihe vyzdvihuje chápanie “medziliterárnosti”, pojmu Dionýza Ďurišina, ako spoločného menovateľa (common denominator). Ako však poznamenal profesor Gálik,  pojem “medziliterárnosť” sa napriek jeho snahám v Číne nikdy neujala. Číňania sú v paradoxnej situácii, pretože odmietajú eurocentrické ponímanie svetovej literatúry ako aj euroamerickú dominanciu v literárnej teórii, sami však neprišli s použiteľnou teóriou. Na druhej strane M. Gálik vysvetlil, že Číňanov otázka svetovej literatúry až tak veľmi nezaujíma, pretože čínska literatúra je natoľko veľká, že si vystačí aj sama.

S pojmom svetová literatúra prvýkrát prišiel J. W. Goethe. Odvtedy je definícia svetovej literatúry medzi literárnymi vedcami predmetom neutíchajúcej diskusie. Svetová literatúra je najvyššia kategória porovnávacej literatúry, literárne hodnoty textov sú pre dlhodobé miesto v nej conditio sine qua non. Ako zaujímavosť M. Gálik uviedol, že počas Goetheho života bol za predstaviteľa svetovej literatúry pokladaný August Friedrich von Kotzebue (1761 – 1813), a nie Goethe. Teraz Kotzebua nikto nepozná.

Dobrota Pucherová

Foto: Tamara Šimončíková Heribanová

 

Slovensko-maďarské literárne dialógy

szomszedok_borito-page-001Dňa 13. 3. 2019 o 14:00 hod. sa v Ústave svetovej literatúry SAV konala prezentácia zborníka s názvom Szomszédok a kirakatban – A szlovák irodalom recepciója Magyarországon 1990 után (Susedia vo výklade – Recepcia slovenskej literatúry v Maďarsku po roku 1990, zost. Magdolna Balogh), ktorý vyšiel v Budapešti v rámci projektu MAD Ústavu svetovej literatúry SAV a Literárnovedného ústavu CHV MAV Slovenská a maďarská literatúra v stredoeurópskom kultúrnom priestore 3. – Špecifické národné literárne javy v 20. a 21. storočí, vzájomný transfer literatúry.

Zástupkyňa riaditeľa ÚSvL SAV, Mgr. Judit Görözdi, PhD., koordinátorka projektu za slovenskú stranu, vyzdvihla dôležitosť zborníka štúdií, ktorý zahŕňa texty z pera rôznych maďarských a slovenských osobností vedy a umeleckého prekladu, ktoré odzneli na konferencii Recepcia slovenskej literatúry v Maďarsku po roku 1990 v Budapešti dňa 17. októbra 2017.

Publikáciu predstavila Mgr. Ivana Taranenková, PhD. (Ústav slovenskej literatúry SAV), uviedla, že v centre jej výskumného záujmu stojí recepcia slovenskej literatúry v maďarskej kultúre po roku 1990 a javy kultúrneho transferu viažuce sa na hosťovanie Slovenska na knižnom veľtrhu v Budapešti v roku 2016. Autorky a autori sa venujú kultúrnemu, kultúrno-diplomatickému, inštitucionálnemu kontextu prijímania, ako aj vybraným literárnym fenoménom slovenskej literatúry, otázkam umeleckého prekladu a jeho recepcii.

Kunsthistorik Gábor Hushegyi (v rokoch 2013 – 2017 riaditeľ Slovenského Inštitútu v Budapešti) a prekladateľka Renata Deáková priblížili proces organizovania čestného hosťovania Slovenska na 23. ročníku Medzinárodného knižného festivalu počnúc otázkami financovania cez zmenu optiky prezentovania literatúry, vyhľadanie prekladateľov, vydavateľstiev, organizovanie prekladateľských dielní, oslovenie maďarských literárnych kritikov, až po dôležitosť ideovej zameranosti podujatia.

Dôležitú úlohu jedincov v procese zblíženia kultúr a sprostredkovania literárnych hodnôt prízvukovala Dr. Magdolna Balogh, PhD., zostavovateľka publikácie a koordinátorka bilaterálneho projektu za maďarskú stranu. Poskytla prehľad vývoja prekladovej literatúry po roku 1990, vyjadrila však i miernu skepsu, či sa napriek úspešnej prezentácie slovenskej literatúry v roku 2016 dá hovoriť o  trvalejšom prieniku do povedomia maďarských čitateľov a uvažovala o ďalších možných krokoch na udržanie záujmu o slovenskú literatúru.

Po prednáške sa rozvinula živá diskusia, počas ktorej odzneli podnetné otázky i komentáre týkajúce sa slovensko-maďarskej spolupráce v oblasti literatúry, kultúrnej diplomacie, ale aj prekladu konkrétnych slovenských autorov do maďarčiny a existencie literatúry na hranici dvoch kultúr, úlohe vydavateľstiev v prezentácii literatúry v zahraničí, procesu prehodnotenia jednotlivých literárnych diel či kánonu a funkcie literárnej vedy v tomto kultúrnom dialógu.

Autor: Judit Dobry

Foto: Tamara Šimončíková Heribanová

 

O konferencii Slovanský literární svět: kontexty a konfrontace IV

V dňoch 6. – 7. novembra 2018 sa uskutočnil štvrtý ročník medzinárodnej doktorandskej konferencie s názvom Slovanský literární svět: kontexty a konfrontace IV s podtitulom Dialog ve slovanských literaturách, ktorá bola výsledkom iniciatívy mladých slavistov v rámci Ústavu slavistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne pod organizačným vedením PaedDr. Lenky Paučovej a záštitou garanta konferencie, prof. PhDr. Iva Pospíšila, DrSc. Už samotný názov konferencie naznačuje, že tento ročník nebol zameraný na úzko špecifikovanú problematiku. Organizačnému tímu šlo najmä o vytvorenie efektívnej platformy pre riešenie komplexnejších otázok v oblasti problematiky slovanských literatúr, ich kontextov a konfrontácií, a to z viacodborových perspektív. Pokračovať na O konferencii Slovanský literární svět: kontexty a konfrontace IV