Germanista Adam Bžoch odpovedal v ankete Knižnej revue 6/2024 pri príležitosti stého výročia úmrtia Franza Kafku na otázku, čo preňho tento mimoriadny literárny zjav znamenal:

Ako dieťa z prekladateľskej rodiny som vedomosti o Kafkovi nasával s materským mliekom pri rodinných nedeľných obedoch, k skutočnej iniciácii Kafkom však u mňa došlo až v šestnástich rokoch vďaka prečítaniu jeho poviedky Premena, ktoré, pravda, nasledovalo po zhltnutí takmer kompletného Camusa, Škvoreckého šesťdesiatych rokov, Kunderovho Žartu a Američanoch J. Hellera, T. Capoteho, K. Vonneguta. Premena spôsobila, že sa mi v okamihu dosiaľ známy svet zložil do fatálneho, no veľmi zmysluplného celku, v ktorého centre sa ocitlo zraniteľné Ja, vystavené zlovôli okolia. Kafka v tomto zmysle utváral nie moje estetické, ale intelektuálne, spoločenské a politické vedomie, v mladom veku podnietil kriticizmus a citlivosť voči všetkým náznakom násilia, nátlaku a manipuláciám. Nikdy som nerozumel pokusom o ospravedlňujúco optimistický výklad Kafku (podľa mňa je scestný), ani obrane tohto veľkého skeptika poukazovaním na jeho humorné stránky.

Kvintesencia Kafku tkvie v dôslednom, podľa môjho názoru sekulárnom pesimizme: Tento autor vedel a ako prvý jasne ukázal, že človek vytvoril zlý svet a logicky sa sám stáva jeho obeťou; čím skôr si to s Kafkom uvedomíme, tým skôr sa týmto skutočnostiam naučíme filozoficky i prakticky čeliť. Myslím, že tak ako čítanie Kafku v 60. rokoch pomáhalo z hľadiska indivídua porozumieť stalinizmu i holokaustu, dnes pomáha pochopiť monštruóznosť putinizmu i pokročilých, rafinovaných foriem dehumanizácie v postindustriálnych spoločnostiach. Paradigmou Kafkovho rozumenia sveta je nepochybne jeho román Proces, filozoficky a umelecky jedno z najdokonalejších literárnych diel vôbec, ktoré stojí na jednej úrovni s Danteho Božskou komédiou a Shakespearovým Hamletom. Jozef K., hlavný (anti)hrdina tohto otriasajúceho príbehu, je bohužiaľ dodnes potenciálne každý z nás, vrátane všetkých mocných tohto sveta. Ani pre nich nie je tento svet bezpečný. Kafka tým, že straší, varuje. To je základné posolstvo, ktoré som od Kafku prijal v mladosti, keď som ho ako gymnazista čítal v škole pod lavicou, a dodnes ho pri každej príležitosti šírim ďalej.

*Perla Bžochová preložila do slovenčiny Kafkove tri románové fragmenty – Proces, Zámok, Amerika.

Ako vidia úlohu literárnej komparatistiky vedci a vedkyne z Európy a USA? Aké sú jej hlavné výzvy v posledných troch desaťročiach? Ako ovplyvňuje ich prístup ku komparatistike miesto, kde pôsobia?

Prečítajte si odpovede, ktoré časopisu Svět literatury/World of Literature poskytli Bernard Franco, Marina Grishakova, Ben Hutchinson, Marko Juvan, Marie-Françoise Melmoux-Montaubin, Gisèle Sapiro, Haun Saussy, Josef Vojvodík, ako aj náš kolega Róbert Gáfrik, z ktorého odpovedí vyberáme:

„I would like to see more focus on interculturality and comparative poetics (as the current role of comparative literature most famously suggested by Earl Miner) in comparative literature in the future. Interculturality, which refers to mutually respectful interaction and dialogue between people from different cultures, is in my opinion a better basis for literary research than the one offered by the current world literature studies founded on the worldsystem theory. I also believe that comparative poetics is a needful project, as it addresses the most fundamental presuppositions about literature.“

Čítajte ďalej: https://svetliteratury.ff.cuni.cz/wp-content/uploads/sites/14/2024/07/Bernard_Franco_et_al_147-156.pdf

V novom čísle Světa literatury nájdete aj blok venovaný dielu Franza Kafku, ako aj ďalšie zaujímavé štúdie: https://svetliteratury.ff.cuni.cz/magazin/2024-xxxiv-69/

V spoločenskej konverzácii sa prejavuje

postoj k humanite

Prečítajte si v novej Knižnej revue č. 6/2024 celý rozhovor Tiny Čornej s Adamom Bžochom o jeho novej monografii Konverzácia a európska literatúra. Ukážku z neho nájdete aj online.

Tento týždeň na festivale Nová dráma v Bratislave vystúpil nigérijský spisovateľ a dramatik Wole Soyinka, ktorý sa v roku 1986 stal prvým africkým nositeľom Nobelovej ceny za literatúru. V edícii Divadelného ústavu práve vyšla kniha jeho piatich klasických hier v slovenskom preklade Blázni a špecialisti. Soyinka tento rok oslávi deväťdesiat rokov, ale vôbec sa vraj necíti starý. Na masterclass, ktorej sa zúčastnila aj naša kolegyňa Dobrota Pucherová, vysvetľoval, že pri písaní svojich hier sa inšpiroval antickou gréckou drámou, lebo grécky panteón a jorubský panteón sú si veľmi podobné, takisto majú veľa spoločné aj jorubská komédia a talianska commedia dell’arte, ako aj japonské divadlo Noh. O všeľudských témach a fenoménoch Soyinka rozprával so svojim typickým humorom a nadhľadom v diskusii so spisovateľom Michalom Hvoreckým.

Naša kolegyňa Dobrota Pucherová s Wole Soyinkom

Festival Nová dráma organizuje Divadelný ústav.  Celý program festivalu TU.

Prečítajte si nobelovskú reč Wole Soyinku, ktorá sa nesie v znamení protestu proti utláčaniu ľudí čiernej pleti, najmä proti juhoafrickému apartheidu: This Past Must Address Its Present

V najnovšom čísle časopisu Verzia publikovali aj naša kolegyňa Eva Kenderessy a náš kolega Róbert Gáfrik.

V úvodnej štúdii s názvom „Čo je svetová literatúra?“ sa komparatista Róbert Gáfrik podujal na úlohu načrtnúť rôzne prístupy k chápaniu svetovej literatúry ako jedného z najdiskuto-vanejších pojmov súčasnej literárnej vedy:

„Podľa môjho názoru možno literatúru definovať ako liminálny fenomén. Jej pomedznosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Môže sa nachádzať na pomedzí skutočnosti a fikcie, osob-ného a spoločného, minulosti a súčasnosti. Literárne texty môžu nasledovať akceptované spoločenské hodnoty, ale aj vytvárať hodnoty nezlučiteľné s hodnotami spoločnosti, v kto-rej vznikli alebo ktorej sú adresované. Ako pomedzný jav môžu zahŕňať, ale aj prekonávať protiklady, vrátane dialektiky medzi centrom a perifériou. Literatúra môže podvracať, ako aj podporovať okrajovosť. Nemusí smerovať k centru. To, čo je liminálne, nepatrí ani cen-tru, ani periférii. Môže ísť rôznymi smermi.“ Celý text si môžete prečítať TU.

Romanistka Eva Kenderessy o svojich príspevkoch napísala: „Toto vizuálne krásne číslo časopisu Verzia, venované (prekladovo) zabudnutej klasike, hostí okrem iných literárnych lahôdok aj dva miniromány od rumunského (avant)avantgardistu Urmuza. Pokračovať na O (prekladovo) zabudnutej klasike v novej Verzii →