Archívy kategórie: Správy

Dejiny v súčasných maďarských románoch na Bibliotéke

Document-page-001 - kópia„Dejiny píšu víťazi. Legendy si stráži ľud. Skribomani fantazírujú.“

Péter Esterházy

Prvým čestným hosťom v histórii knižného veľtrhu Bibliotéka sa stalo tento rok Maďarsko. Program s názvom V teple útrob písomností, ktorý organizoval Maďarský inštitút v Bratislave – Balassiho inštitút, v piatok 8. novembra obohatila prezentácia najnovšej monografie literárnej vedkyne a hungaristky Mgr. Judit Görözdi, PhD. Dejiny v súčasných maďarských románoch.

Filozof a estetik prof. PhDr. Peter Michalovič, CSc.,  prekladateľka Mgr. Renáta Deáková, PhD. a autorka monografie sa spoločne zamýšľali nad kľúčovou problematikou knihy: zásadnými súčasnými maďarskými literárnymi textami s historickou tematikou. Predmetom diskusie bola dekonštrukcia historickej pamäti a dejinného naratívu v románoch Pétera Esterházyho, telesnosť a ideológie tela u Pétera Nádasa či zobrazenie dejín „ženskou“ optikou v románoch Zsuzse Rakovszky, Judit Kováts, Évy Bánki a Anikó N. Tóth.

Na prezentácii odznel aj úryvok eseje Pétera Nádasa v preklade Renaty Deákovej z pripravovaného slovenského prekladu jeho esejistického diela.

Kolektív doktorandiek (Z. Kopecká, L. Kubriczká, T. Šimončíková Heribanová)

Foto: Tamara Šimončíková Heribanová

Milan Žitný a Kafka.

Nezameniteľný zmysel pre vecnosť: prezentácia personálnej bibliografie Milana Žitného

Najväčšia zo všetkých právd je možno tá, že nebeská nádhera sa poľahky šíri – najmä, ak sa na tom podieľame i my ľudia. 
Jostein Gaarder: Vianočné mystérium (prel. M. Žitný)

V stredu 23. októbra 2019 sa v Ústave svetovej literatúry SAV uskutočnila prezentácia personálnej bibliografie doc. PhDr. Milana Žitného, CSc. (1948 – 2019), jeho dlhoročného vedeckého pracovníka, s názvom Nezameniteľný zmysel pre vecnosť. Personálna bibliografia Milana Žitného. Publikáciu ako vedecká redaktorka zostavila a svojim príspevkom otvára vedúca oddelenia translatológie ÚSvL SAV, vysokoškolská pedagogička Mária Kusá, svoje state do nej napísali básnik, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, prekladateľ Ladislav Šimon a literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, prekladateľ umeleckej literatúry z románskych literatúr Ladislav Franek, doplnil ju rozhovor Alexandry Debnárovej s Milanom Žitným, publikovaný v časopise Knižná revue. Životné okolnosti spôsobili, že do knihy, žiaľ, pribudli aj nekrológy kolegov – literárneho vedca a vysokoškolského pedagóga Róberta Gáfrika, nordistiek Anny Fosse a Karolíny Stehlíkovej. Samotnú obsiahlu bibliografiu, ktorá spočíva v dvoch monografiách, vyše osemdesiatich štúdiách, vo viac ako päťdesiatich knižných beletristických prekladoch, v takmer stovke recenzií a vo veľkom počte učebnicových kapitol, erudovaných doslovov, rozhovorov, časopiseckých prekladov a slovníkových hesiel, spracovala Veronika Čejková.

Novú publikáciu v rámci stretnutia grantu Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru III (ktorého aktívnym členom M. Žitný bol) uviedla a moderovala Mária Kusá, svoje príspevky predstavili Ladislav Franek a Ladislav Šimon, v diskusii vystúpili viacerí dlhoroční kolegovia a kolegyne – Katarína Bednárová, Mária Bátorová, Adam Bžoch, Oľga Ruppeldtová, Ján Zambor, Bogumila Suwara – a rozšírili ju o nesmierne vzácne osobné svedectvá. Pozvanie na podujatie prijali aj manželka M. Žitného Dagmar Kusá (taktiež bývalá dlhoročná pracovníčka ÚSvL SAV) s dcérou.

L. Franek sa M. Žitnému prihovoril v zmysle slov M. Kusej z úvodu: nikto pri príprave knihy netušil, že sa stane vlastne nekrológom, spomienkou na jeho dielo. Preto predniesol zdravicu, pripravenú pri príležitosti životného jubilea ešte v roku 2018, ktorú adresoval napriek fyzickému odchodu stále prítomnej sile osobnosti M. Žitného. L. Šimon nadviazal na svoj analytický príspevok a v skratke vyzdvihol zásadné smery vedeckej práce M. Žitného – komparatistiku, translatológiu, literárnu históriu. Nezabudol však, a viackrát sa to z úst ostatných prítomných zopakovalo, na nesmierne dôležitý prínos M. Žitného ako prekladateľa nemeckej a severských literatúr do slovenského jazyka, ale aj ako propagátora slovenskej literatúry a kultúry v nemeckom a škandinávskom prostredí. V nemeckom prostredí najmä v čase, ako podotkla M. Bátorová, keď M. Žitný pôsobil ako lektor slovenčiny na Univerzite v Kolíne nad Rýnom, ale aj pri redigovaní prekladov zo slovenskej literatúry do nemčiny (J. Zambor). O systematickom a kvalitnom prekladaní z diel  významných nemeckých, dánskych, švédskych, fínskych i nórskych spisovateľov hovorili K. Bednárová a A. Bžoch. Pristavili sa najmä pri preklade poviedkového diela F. Kafku, ktorého pôvodne plánované vydanie v prekladoch P. Bžochovej, P. Zajaca a M. Žitného, v deväťdesiatych rokov zasiahlo spoločensko-politické dianie aj individuálne osudy. Súbor poviedok, ktorý pripravoval dlhodobo M. Žitný, po prvotných edičných peripetiách vyšiel parciálne, no neskôr opakovane a integrálne, aj s dôkladnými prekladateľskými a redakčnými zásahmi, poznámkami a vysvetlivkami prekladateľa. Minuciózna redakčná a editorská práca bola tiež jedným z dôležitých prvkov Žitného diela. M. Žitný, ktorého prítomnosť bola podľa výstižných slov M. Bátorovej skromná, no vehementná, pôsobil vo všetkých oblastiach svojich aktivít – podľa B. Suwary – ako vynikajúci filológ, ale v širšom zmysle slova, teda nielen jazykovedec, ale odborník, ktorý dokázal kriticky analyzovať, dôkladne interpretovať, prípadne aj transponovať, a tak pripraviť dielo pre prijímajúcu kultúru.

Milan Žitný pôsobil aj ako pedagóg na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, neskôr na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Vychovával aj doktorandky a doktorandov, texty troch z nich – rozhovor Alexandry Debnárovej, nekrológy Róberta Gáfrika a Anny Fosse – tvoria súčasť prezentovanej bibliografie. Ako podotkla M. Kusá, doktorandi M. Žitného kráčali radi v jeho šľapajach, a to nenásilne, bez mentorovania. M. Žitný mal totiž prirodzený zmysel pre demokraciu, akceptoval cudzí názor, a ak s ním nesúhlasil, neupieral mu priestor na vyjadrenie, naopak, snažil sa ho vytvoriť.

Je smutné, že prezentácia bibliografie Milana Žitného sa odohrala „in memoriam“. Treba však zdôrazniť, že to množstvo pozitívnych slov na jeho adresu nebolo povedané z pátosu, ale z vďačnosti, že sme mohli na pôde ústavu takéhoto človeka stretávať, rozprávať sa s ním, vnímať svet literatúry a kultúry cez jeho encyklopedické, a predsa v skromnosti vyslovované znalosti.

Azda by sa hodilo začať mottom z niektorého z náročnejších diel preložených germanistom a nordistom Milanom Žitným. A bolo by z čoho preberať – F. Kafka, S. Kierkegaard, B. Bjørnson, I. Bergman, H. Ibsen, J. W. Goethe, H. Ch. Andersen, A. Strindberg… V priezračnosti myšlienky z detskej knihy Josteina Gaardera však nájdeme krásu, múdrosť a ľudskosť, ktorými nekonečne zvedavá osobnosť Milana Žitného vynikala.

Nech je kniha Nezameniteľný zmysel pre vecnosť. Personálna bibliografia Milana Žitného malým prispením k jeho pamiatke.

EVA KENDERESSY

Titulné foto: Peter Procházka

Foto z podujatia: Tamara Šimončíková Heribanová

 

Ema Panovova

Za Emou Panovovou (1925 – 2019)

V pondelok 30. septembra sme sa v Bratislavskom krematóriu naposledy rozlúčili s našou bývalou kolegyňou, rusistkou Emou Panovovou. Česť jej pamiatke! Za jej dlhoročné pôsobisko – Ústav svetovej literatúry SAV – odkaz Emy Panovovej  pripomenula Mária Kusá.

So smútkom v duši by sme chceli vzdať  poslednú úctu vzácnemu človeku, vzácnej žene – pani Eme Panovovej. Zámerne neuvádzam tituly, lebo ich nepovažujem za dôležité, dôležité je to, čo je za nimi. A u Emy Panovovej je toho požehnane.

Je to ťažká a zároveň čestná úloha rozlúčiť sa s ňou v mene pracoviska, ktorému venovala celý svoj profesionálny život, v mene Ústavu svetovej literatúry, aj keď ten v priebehu rokov menil svoje inštitucionálne rámce i názvy. Je to rozlúčka v mene všetkých tých, s ktorými sa pani Ema počas svojej pracovnej kariéry stretla, ktorých ovplyvnila, ktorí takým či iným spôsobom vychádzali a vychádzajú z jej prác. Osobitne treba zdôrazniť jej prirodzený a žičlivý vzťah k mladým, ktorí všetci jej mladší kolegovia  pociťovali a pomáhal im ísť ďalej.

Ema Panovová svoj profesionálny život zasvätila materiálovému a komparatistickému bádaniu ruskej a slovenskej literatúry. Jedným dychom treba dodať, že tak spolu so Soňou Lesňákovou robili v dobách, ktoré neboli nijako ľahké, lebo ruská literatúra a jej vnímanie boli silne poznamenané ideologizáciou. V recenzii poslednej monografie pani Emy už tiež nebohý A. Červeňák pod príznačným názvom Chvála vecnosti upozornil: „K najvýraznejším prejavom deideologizácie literatúry a umenia patrila literárna komparatistika, ktorá sa sústreďovala  na výskum literárnej genézy diel, teda predovšetkým na problémy jazykovej a umeleckej imanencie.“  Iste by bolo možné podstatu metodologického prístupu k literatúre v prácach Emy Panovovej pomenovať aj inak a možno presnejšie, Červeňák však upozornil na ten aspekt, ktorý predstavuje východisko ďalších rusistických, komparatistických, ale aj translatologických bádaní, aspekt, vďaka ktorému sú práce E. Panovovej dodnes bádateľsky živé.  Pokračovať na Za Emou Panovovou (1925 – 2019)

Konferencia stredoeurópskych literatúr vo Viedni

Wien_-_Neue_HofburgV dňoch 25. – 27. 9. 2019 sa v klasicistických priestoroch viedenského Hofburgu konala konferencia s názvom Stredoeurópske literatúry, ktorú organizovala Katedra porovnávacej literatúry Viedenskej univerzity v spolupráci s Dokumentárnym strediskom pre východo- a stredoeurópsku literatúru Viedenskej univerzity (Dokumentationsstelle für ost- und mitteleuropäische Literatur) a Združením komparatistiky vo Viedni (Wiener Verein für Komparatistik). Bola usporiadaná na počesť 65. narodenín profesora Norberta Bachleitnera, dlhoročného vedúceho katedry, ktorý odchádza do zaslúženého dôchodku. Vystúpili na nej účastníčky a účastníci z Maďarska, Slovinska, Česka, Slovenska, Poľska, Ukrajiny, Rumunska, Srbska, Chorvátska, Rakúska a Nemecka, teda kultúrneho priestoru, ktorý presahuje ten stredoeurópsky. Slovensko reprezentovali vedkyne a vedci z Ústavov slovenskej a svetovej literatúry SAV, Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Univerzity J. Selyeho v Komárne. Vďaka konzekutívnemu tlmočeniu, ktoré zabezpečili viedenskí študenti slavistiky a hungaristiky, bola konferencia viacjazyčná. Plenárnu prednášku predniesol rakúsky slavista a komparatista Aage A. Hansen-Löve.

Hlavnou myšlienkou konferencie bola otázka, či je možné „prekročiť národné filológie smerom ku jednotnej stredoeurópskej literárnej a kultúrnej vede“, to napríklad znamená, či môže byť maďarská literatúra skúmaná prostredníctvom tradícií, konvencií alebo inovácií bohemistiky a podobne. V centre záujmu teda stála otázka, ako a či sa bohemistika, hungaristika, polonistika, germanistika, slovakistika, slovenistika, kroatistika atď. môžu k sebe priblížiť. Pokračovať na Konferencia stredoeurópskych literatúr vo Viedni

Stredoeurópske literatúry v Ústave porovnávacej literárnej vedy Viedenskej univerzity – impresia

V Ústave porovnávacej literárnej vedy univerzity vo Viedni sa konala Stredoeurópska konferencia (Conference on Central European Literature) na tému stredoeurópske literatúry. Zvláštnosťou tejto konferencie bolo množstvo referátov prednesených vo vlastnom jazyku so simultánnym prekladom.

Tejto konferencie som sa zúčastnila, pretože Ústav svetovej literatúry SAV, v ktorom pracujem v oddelení komparatistiky, má už roky čulú spoluprácu s komparatistikou vo Viedni, ktorú vedie prof. Dr. Bachleitner. Pokračovať na Stredoeurópske literatúry v Ústave porovnávacej literárnej vedy Viedenskej univerzity – impresia

Slovenská literárna veda a literatúra v Paríži

Fotka prednaska Pariz sediaca 2019 0912_152405
prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. počas prednášky o Dominikovi Tatarkovi v Paríži (september, 2019)

12. 9. 2019 sa v parížskom INALCO konala konferencia inšpirovaná prvou vedeckou monografiou o Dominikovi Tatarkovi od literárnej vedkyne prof. Márie Bátorovej Dominik Tatarka slovenský Don Quijote (Veda 2012, anglická verzia Peter Lang 2015).

INALCO je najstaršia vysoká škola v Paríži, založená Napoleonom pre štúdium jazykov východnej Európy, ktorá v čase založenia mala vychovávať diplomatov, prekladateľov, a teda sprostredkovateľov medzi Západom a Východom. Konferencia, ktorú zorganizovala riaditeľka školy Diana Lémay, ešte aj v dnešnom čase sprostredkováva významné idey prepájajúce Východ a Západ: občiansky princíp a ideu práv a slobody. Literatúra, t. j. v tomto prípade diela Dominika Tatarku, ktorý v Paríži na Sorbonne študoval v roku 1938/1939 a francúzska kultúra sa mu stala súčasťou postojov a celkovej intelektuálnej výbavy na celý ďalší život, je vhodným „prevodovým nosičom“ medzi kultúrami. U Tatarku možno určiť mnohé genetické (A. Camus, A. Malraux a i.) aj typologické súvislosti (rozlíšenie podľa Dionýza Ďurišina), ktoré viažu jeho dielo na francúzskych senzualistov. Pokračovať na Slovenská literárna veda a literatúra v Paríži

Prezentácia kolektívnej monografie venovanej osobnosti a dielu Antona Vantucha

truhlarova IIDňa 17. apríla 2019 sa v priestoroch Ústavu svetovej literatúry SAV konala prezentácia kolektívnej monografie Anton Vantuch (1921 – 2001) romanista, literárny vedec, kultúrny historik a prekladateľ. Publikácia vznikla v rámci grantového projektu Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru III. v spolupráci Ústavu svetovej literatúry SAV, Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Historického ústavu SAV. Knihu predstavila jej zostavovateľka doc. PhDr. Jana Truhlářová, CSc., vedecká redaktorka prof. PhDr. Mária Kusá, CSc. a autorky štúdií prof. PhDr. Katarína Bednárová, CSc. a PhDr. Eva Frimmová, DrSc. v prítomnosti doc. RNDr. Juraja Vantucha, CSc., syna A. Vantucha.

Anton Vantuch bol príkladom interdisciplinárneho vedca, predovšetkým však o ňom môžeme hovoriť ako literárnom historikovi. Dlhodobo pôsobil v Historickom ústave SAV. Jeho prácu charakterizovalo komplexné a medziodborové preštudovanie problematiky. Veľakrát začínal s dovtedy neprebádanými témami. Záber jeho vedeckého záujmu bol pomerne široký, od antiky až po osvietenstvo. S Jozefom Felixom, slovenským romanistom, literárnym vedcom, kritikom a prekladateľom, ho spájal veľký záujem o kľúčové diela francúzskej literatúry, čo sa prejavilo v komplementarite ich prekladových prác.

Prezentovaná kniha nazerá na osobnosť A. Vantucha z rôznych aspektov. Autorky a autor Katarína Bednárová, Eva Frimmová, Jana Truhlářová a Daniel Škoviera vo svojich štúdiách približujú Vantucha najmä v jeho editorskej, prekladateľskej a autorskej práci. Odkrývajú osobnosť slovenskej romanistiky celistvo v širokých kontextových súvislostiach, k čomu ich, podľa slov autoriek, priviedli samotné okolnosti Vantuchovho života. Kniha je doplnená o bibliografiu Vantuchových prekladov a pôvodných prác. Takto širokouhlo koncipovaná monografia významne zapĺňa miesto chýbajúcej reflexie tohto osobitého vedca a prekladateľa.

Prezentácia monografie pokračovala diskusiou, do ktorej svojím vstupom prispel aj spomínaný J. Vantuch. Jeho osobné spomienky na otca i poznámky faktografickej povahy v súhre s knihou upozornili na dlhšie prehliadanú, ale dôležitú osobnosť slovenského kultúrneho prostredia.
Pokračovať na Prezentácia kolektívnej monografie venovanej osobnosti a dielu Antona Vantucha

Posledná rozlúčka s Milanom Žitným

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

S hlbokým smútkom oznamujeme, že posledná rozlúčka s naším dlhoročným kolegom a priateľom, doc. PhDr. Milanom Žitným, CSc.,  bude v stredu  24. apríla 2019 o 10.00 hod. v Evanjelickom kostole na Strečnianskej ulici v Petržalke.

Česť jeho pamiatke.

Parte MILAN ŽITNÝ

(Rodina prosí, aby sme na smútočný obrad nenosili kvety.)

Život každého človeka je rozprávka napísaná Božou rukou… H. CH. Andersen

Za Milanom Žitným (11. januára 1948 – 16. apríla 2019)

MilanV utorok 16. apríla 2019 nás navždy opustil náš dlhoročný kolega a priateľ, bývalý pracovník Ústavu svetovej literatúry SAV, doc. PhDr. Milan Žitný, CSc., narodený 11. januára 1948 v Krajnom (okres Myjava).

Patril k popredným slovenským germanistom a nordistom, translatológom, prekladateľom a editorom klasickej nemeckej a moderných severských literatúr. So Slovenskou akadémiou vied bol spätý od roku 1972, keď po štúdiu germanistiky a škandinavistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave nastúpil na študijný pobyt do Ústavu svetovej literatúry a jazykov, kde pod vedením profesora Mikuláša Bakoša absolvoval doktorandské štúdium. V Literárnovednom ústave SAV, ako sa pracovisko nazývalo od roku 1974, obhájil v roku 1980 svoju doktorskú prácu.  Pokračovať na Za Milanom Žitným (11. januára 1948 – 16. apríla 2019)

Pohľad z Číny: Ako sa diskutuje o svetovej literatúre? PhDr. Marián Gálik, DrSc. v ÚSvL SAV

PhDr. Marián Gálik, DrSc. v Ústave svetovej literatúry SAV
PhDr. Marián Gálik, DrSc. v Ústave svetovej literatúry SAV

V stredu 20. marca sa v Ústave svetovej literatúry SAV konala hosťovská prednáška PhDr. Mariána Gálika, DrSc., emeritného pracovníka Ústavu orientalistiky SAV, ktorý dodnes patrí medzi najprekladanejších západných sinológov v Číne. Vo svojej práci sa sústreďoval na literárne vzťahy medzi Čínou a Západom.

Marián Gálik šíril v Číne teóriu porovnávacej literatúry slovenského komparatistu Dionýza Ďurišina, bývalého pracovníka Ústavu svetovej literatúry SAV. Udelili mu tri čestné profesúry na čínskych univerzitách v Nankingu, Hangzhou a v Chengdu. V roku 2006 sa stal  laureátom Ceny Alexandra von Humboldta ako dosiaľ jediný slovenský vedec z oblasti spoločenských vied. Je akademikom Slovenskej učenej spoločnosti, autorom 776 vedeckých prác, z toho 14 monografií vydaných v Číne a Európe v rôznych jazykových variantoch, najviac v čínštine. Medzi jeho najvýznamnejšie monografie v angličtine patria German Impact on Modern Chinese Intellectual History (1971), The Genesis of Modern Chinese Literary Criticism 1917 – 1930 (1980), Milestones in Sino-Western Literary Confrontation1898 – 1979 (1986) a Influence, Translation and Parallels. Selected Studies on the Bible in China (2004).

Predmetom prednášky M. Gálika bola kniha Tensions in World Literature. Between the Local and Universal, ed. Weigui Fang (Singapore: Palgrave Macmillan, 2018), do ktorej sám prispel. Kniha hovorí o oscilácii či napätí medzi rôznymi názormi na svetovú literatúru, lepšie povedané literatúru sveta, po roku 2000. Do knihy prispeli významní literárni vedci ako napríklad David Damrosch z Harvardskej univerzity alebo Zhang Longxi z Hongkongskej univerzity. Weigui Fang, ktorý pôsobí na pekinskej pedagogickej univerzite, v knihe vyzdvihuje chápanie “medziliterárnosti”, pojmu Dionýza Ďurišina, ako spoločného menovateľa (common denominator). Ako však poznamenal profesor Gálik,  pojem “medziliterárnosť” sa napriek jeho snahám v Číne nikdy neujala. Číňania sú v paradoxnej situácii, pretože odmietajú eurocentrické ponímanie svetovej literatúry ako aj euroamerickú dominanciu v literárnej teórii, sami však neprišli s použiteľnou teóriou. Na druhej strane M. Gálik vysvetlil, že Číňanov otázka svetovej literatúry až tak veľmi nezaujíma, pretože čínska literatúra je natoľko veľká, že si vystačí aj sama.

S pojmom svetová literatúra prvýkrát prišiel J. W. Goethe. Odvtedy je definícia svetovej literatúry medzi literárnymi vedcami predmetom neutíchajúcej diskusie. Svetová literatúra je najvyššia kategória porovnávacej literatúry, literárne hodnoty textov sú pre dlhodobé miesto v nej conditio sine qua non. Ako zaujímavosť M. Gálik uviedol, že počas Goetheho života bol za predstaviteľa svetovej literatúry pokladaný August Friedrich von Kotzebue (1761 – 1813), a nie Goethe. Teraz Kotzebua nikto nepozná.

Dobrota Pucherová

Foto: Tamara Šimončíková Heribanová