Vyrovnávanie sa so zahraničnými podnetmi je podmienkou vývinu každej literatúry. Pre národné literatúry, ktoré sa formovali až v posledných dvoch storočiach, to platí ešte oveľa viac. V nich zohrávajú podstatnú úlohu vzory či podnety prichádzajúce z iných kultúr, ale aj spôsob, ako k nim prijímajúca literatúra pristupuje. Osobitý problém predstavovalo pôsobenie a prijímanie západných literatúr na Slovensku v čase vzniku modernej slovenskej literatúry v 19. storočí a na prelome 19. a 20. storočia.
Ako dlho a ťažko prijímalo slovenské literárne prostredie diela Émila Zolu, Gustava Flauberta a Guy de Maupassanta, ktorí pôsobili na európsky vývin práve v tom čase, skúma Jana Truhlářová vo svojej monografii Dlhá cesta k porozumeniu.
V rozhovore pre Knižnú revue, ktorý pripravila Eva Andrejčáková, okrem iného povedala:
„Pri Flaubertovi mi to potvrdila práca vo veľkom medzinárodnom tíme, venovaná recepcii jeho tvorby, kde som mala možnosť pôsobiť. Z tohto porovnania vyplynuli takisto zaujímavé skutočnosti: preklady Pani Bovaryovej do niektorých jazykov – napríklad do ruštiny, ale aj do angličtiny – vznikli už rok po vydaní originálu v roku 1857, vo väčšine jazykov potom v nasledujúcich desaťročiach, najneskôr do 90. rokov 19. storočia. U nás sa Flaubert stretol presne s tými istými problémami ako Zola. Juraj Slávik Neresnický ho chcel preložiť a vydať už roku 1908, čo bolo aj tak pomerne neskoro, päťdesiat rokov po vydaní románu, ale aj tak mu to nedovolili.
Čo sa stalo?
Opäť zaúradovali hlavní nositelia literárnej mienky, Vajanský a Škultéty. Knihu odmietli zdanlivo pre nekvalitu prekladu, čo bola, isteže, do určitej miery oprávnená pripomienka, ale hlavný dôvod bol, že opäť išlo o spisovateľa z dekadentného Západu, ktorý predstavil model mravne padlej ženy a tá nesmela byť vzorom pre našich čitateľov, najmä čitateľky. V análoch Matice slovenskej a Živeny možno nájsť dokumenty, ktoré o románe hovoria ako nevhodnom pre slovenské ženy. Slovenská recepcia Flauberta síce nebola taká búrlivá ako v prípade Zolu, predsa len to v čase vzniku slovenského realizmu nebol bezprostredne žijúci a píšuci spisovateľ ako Émile Zola, ale reakcie na jeho tvorbu aj nedostatok jej hlbšieho poznania boli podobné a používali rovnaké argumenty. Veľmi dobre sa k tomuto paušálnemu odmietaniu na základe niektorých vonkajších kritérií vyjadrili ešte v medzivojnovom období Pavel Bujnák, Juraj Slávik a opakovane napríklad aj Alexander Matuška.“
Celý rozhovor v Knižnej revue si môžete prečítať TU.
