Archív kategorií: Rôzne

So Silviou Rybárovou o debute Françoise Saganovej

Svetoznáma francúzska spisovateľka Françoise Saganová (vlastným menom Françoise Quoirezová) vydala viac ako päťdesiat románov. Prvotina s názvom Bonjour Tristesse (Dobrý deň, smútok) z roku 1954 vyšla vtedy osemnásťročnej autorke u René Julliarda a zaznamenala obrovský úspech. Román, ktorý predstavuje suverénnu a emancipovanú ženskú výpoveď, pôsobil vo francúzskej literatúre polovice päťdesiatych rokov minulého storočia výnimočne. Saganová bola známa svojím bohémskym životom, ktorý sprevádzali najrôznejšie škandály. Stelesňovala slobodu a nezávislosť a často komentovala dianie vo francúzskej spoločnosti. Román Dobrý deň, smútok vyšiel v slovenskom preklade niekoľkokrát. Naposledy v roku 2022 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v spoločnom súbore s jej druhým prozaickým dielom Akýsi úsmev (Un certain sourire) z roku 1956. Romány preložili Jozef Brandobur a Ján Belnay.

Zuzana Golianová, redaktorka rozhlasovej relácie Rádia Devín s názvom Fenomény: Dobrý deň, smútok, sa o Saganovej debute, autorkinom živote a literárnom diele rozprávala s našou kolegyňou Silviou Rybárovou. Rozhovor si môžete vypočuť v archíve RTVS TU.

Adam Bžoch: What’s Left?

Rôzne

Aktuálne číslo časopisu Kapitál je venované odkazu Frankfurtskej školy. Jeho editorka Michaela Hučko Pašteková o zámere tohto tematického čísla napísala: Venujeme sa v ňom „postavám takzvanej Frankfurtskej školy, ktorá priniesla kritickú teóriu. Ambíciou však nebolo vytvoriť akúsi historickú encyklopédiu osobností, ale ukázať, v čom sú ich analýzy fašizmu, masmédií, populizmu, prírody či spoločnosti stále aktuálne a inšpiratívne.“

Úvodná analýza profesora Bžocha hľadá odpovede na otázku, čo z tohto intelektuálneho dedičstva zostalo a prečo. Prečítajte si ju online:

What’s Left?

 

 

Najlepšie výsledky zo SAV – publikácia Romana Mikuláša

Rôzne

Pri príležitosti 70. výročia svojej existencie uverejňuje Slovenská akadémia vied informácie o najlepších výsledkoch vedeckej práce ústavov. Jedným z nich je medzinárodná kolektívna publikácia Výskum metafory v interdisciplinárnych a interdiskurzívnych perspektívach, ktorá vyšla v nemčine vo vydavateľstve BRILL / mentis.

Autorský kolektív reflektuje metaforu ako fenomén, ktorý nás nepretržite sprevádza a formuje náš orientačný priestor, komunikáciu a myslenie. V metaforách vzniká a existuje naša realita. Tento proces možno skúmať z viacerých perspektív vied o človeku, pričom v závislosti od danej perspektívy môžeme nájsť špecifické odpovede na otázku komunikatívno-konštruktívneho charakteru skutočnosti. Preto je zmysluplné pýtať sa, čo metafory pre naše myslenie a konanie znamenajú a ako ho (re)štrukturujú. Autori a autorky štúdií nevnímajú metaforu primárne ako fenomén systému jazyka, skôr ako zvláštny druh prepojenia kognície a komunikácie.

Ocenenie vedeckej práce profesorky Márie Kusej

Správy, Rôzne

Predsedníctvo SAV ocenilo vedeckú prácu a výsledky translatologičky a rusistky Márie Kusej Čestnou plaketou SAV Ľudovíta Štúra za zásluhy v humanitných a spoločenských vedách. V decembri 2022 jej ju slávnostne odovzdal podpredseda SAV za 3. oddelenie vied Miroslav Morovics. Kolegyni srdečne gratulujeme!

Prof. PhDr. Mária Kusá, CSc. (1957) je ako vedecká a neskôr samostatná vedecká pracovníčka už 35 rokov dôležitou členkou vedeckého tímu Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i., kde vedie oddelenie translatológie a mnohé úspešné projekty VEGA v oblasti výskumu teórie a dejín prekladu umeleckej literatúry. Zároveň pracuje na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhé roky pôsobí ako školiteľka a členka odborových komisií doktorandského štúdia, predsedníčka či podpredsedníčka komisie VEGA, členka redakčných rád vedeckých časopisov doma a v zahraničí. Je autorkou viacerých monografií, množstva štúdií a článkov v domácich i zahraničných časopisoch a vedeckých zborníkoch, spoluautorkou a zostavovateľkou kolektívnych publikácií. Jej vedecké pôsobenie vyvolalo veľký citačný ohlas a bolo viackrát ocenené.

Celý článok na webstránke SAV TU.

O vedeckej a pedagogickej práci profesorky M. Kusej si prečítajte v personálnej bibliografii Inšpiratívnosť pomedzných pohľadov.

 

Adam Bžoch: Koncept pamäti a spomienky v Hľadaní strateného času Marcela Prousta

Rôzne

Prečítajte si pri príležitosti 100. výročia úmrtia významného francúzskeho spisovateľa Marcela Prousta (10. 7. 1871 – 18. 11. 1922) niekoľko vybraných poznámok z dosiaľ neuverejneného textu prednášky profesora Adama Bžocha, ktorú predniesol na pôde Ústavu svetovej literatúry SAV. Celý článok vyjde vo štvrtom tohoročnom čísle časopisu World Literature Studies.

Nie je jednoduché v krátkosti charakterizovať ani predstaviť sedemdielny románový cyklus  Marcela Prousta Hľadanie strateného času. Ak sa o to pokúsime, môžeme na začiatku vyjsť z dobového i literárnohistorického ukotvenia tohto významného diela svetovej literatúry, vznikajúceho v období zhruba od 1908 do 1922 (dovychádzalo po autorovej smrti), ktoré sa radí na pomedzie románového realizmu 19. storočia a modernizmu 20. storočia.

Ako románopisec Proust nadviazal z dvoch hľadísk najmä na realistu 19. storočia Gustava Flauberta: 1. prebral a doviedol do dokonalosti jeho sociologicko-naratívnu víziu románu ako detailného, dynamického obrazu doby (Pierre Bourdieu) a 2., ako Flaubert, aj on písal „o ničom“ (Péter Nádas): z ničnerobenia snobskej leisure class, ktoré koncom 19. storočia skúmal o. i. americký sociológ Thorstein Veblen (1899), spravil Proust centrálnu tému románového cyklu. Touto leisure class je buržoázia, stará i nová aristokracia, zbohatlíci a arivisti – teda smotánka belle époque, tretej Francúzskej republiky.

Popri tomto významnom sociologickom rozmere je Hľadanie strateného času najmä putovaním do ľudského vnútra: je to epopeja vnútorného života, prežívaných citov a rekonštruovaných spomienok. Hľadanie strateného času je jeden z najdôležitejších psychologických románov svetovej literatúry, v ktorom sú detailne rozobrané a precízne komentované psychologické stavy, situácie, interakcie postáv atď., čomu je podriadená aj naratívna forma diela – s výnimkou jednej časti prvého dielu ide o monologické rozprávanie personálneho rozprávača, ktoré často plynulo prechádza do eseje. Proust týmito prechodmi medzi naratívnosťou a diskurzivitou predznamenal modernistické romány prvej polovice 20. storočia ako Muž bez vlastností Roberta Musila či Námesačníci Hermanna Brocha. Na inej úrovni diela slúži psychologickej introspekcii aj povestná proustovská veta ako základná jednotka románu (dlhé podraďovacie, sémanticky paradoxné vetné konštrukcie). Románové dianie je však v porovnaní s podrobnými psychologickými analýzami pomerne chudobné. Pokračovať na Adam Bžoch: Koncept pamäti a spomienky v Hľadaní strateného času Marcela Prousta →

Cena J. Hollého za rok 2021 očami Márie Kusej

Rôzne

Naša kolegyňa sa otázkam umeleckého prekladu venuje nielen vo svojej pedagogickej a vedeckej práci, ale aj ako dlhoročná členka poroty Ceny Jána Hollého.

Tento rok porota v zložení Mária Kusá, Daniela Humajová, Anna Šikulová, Zuzana Močková Lorková, Alojz Keníž udelila Cenu Jána Hollého za preklad prózy Maxa Frischa: Denník (1946-1949) (Premedia Group), z nemčiny preložila Zuzana Demjánová, a Cenu Jána Hollého za preklad poézie Knihe španielskej poézie. V preklade a s komentármi Jána Zambora (Vydavateľstvo UK). Dvomi prémiami boli ocenené preklady kníh Pál Závada: Prirodzené svetlo (Slovart), z maďarčiny preložila Eva Andrejčáková, a Claudia Pineiro: Kto z nás (Artforum), zo španielčiny preložila Barbara Sigmundová.

Profesorka Kusá vo svojom hodnotení uplynulého ročníka uviedla: „V prvom rade porota ocenila, že tradície vysokej úrovne knižnej kultúry sa kontinuitne uplatňujú aj v súčasnej knižnej produkcii, knihy – až na malé výnimky – predstavujú naozaj kultúrne i estetické počiny. Celkom iste v niektorých prípadoch ide aj o požiadavku vydavateľstva/autora originálu na dodržanie podoby vydania. Ďalším zmienky hodným faktom je, že väčšia časť ocenených textov je vybavená zasväteným doslovom, prípadne potrebnými poznámkami či vysvetlivkami, čo rovnako výrazne zvyšuje hodnotu a kvalitu prekladových textov.“

Celý článok Cena J. Hollého za rok 2021 vyšiel v časopise Kritika prekladu 1/2 2022 (nájdete ho na strane 93) TU.

 

Audiozáznam z prezentácie: Jana Truhlářová o monografii Dlhá cesta k porozumeniu

Jana Truhlarova2Romanistka Jana Truhlářová publikovala minulý rok  monografiu Dlhá cesta k porozumeniu. Émile Zola, Gustave Flaubert, Guy de Maupassant v slovenskej literatúre a kritike. Zameriava sa v nej na komplikovanú slovenskú recepciu troch významných francúzskych spisovateľov druhej polovice 19. storočia, ktorí pôsobili na európsky literárny vývin v čase utvárajúcej sa modernej slovenskej literatúry, a tak sa s ich literárnymi názormi a koncepciami domáci literáti a kritici nevyhnutne vyrovnávali.

V marci 2022 sa konala online prezentácia monografie, na ktorej knihu okrem samotnej autorky predstavili vedecká redaktorka prof. Mária Kusá, ako aj posudzovateľky  prof. Zuzana Malinovská a doc. Jana Páleníková.  O tom, čo všetko vzniku knihy predchádzalo a čo prináša, hovorí autorka v audiozázname

Link na audiozáznam nájdete TU.

 

Nová výzva na príspevky do časopisu World Literature Studies

Rôzne

Nová výzva na príspevky do čísla časopisu World Literature Studies 4/2023 sa zameriava na štúdie na tému Autobiografické písanie a autofikcia v súčasnej próze/Autobiographical writing and autofiction: contemporary, approaches v  slovenčine, češtine, nemčine, francúzštine a angličtine.

Editorský tandem čísla: Zuzana Malinovská (Pedagogická fakulta Univerzity Komenského Bratislava) a Ján Jambor (Ústav svetovej literatúry SAV).

Abstrakty prijímame do 31. januára 2023.

Celé znenie výzvy spolu s bližšími informáciami o termínoch nájdete na webstránke časopisu TU.

Rozhovor o francúzskej literatúre s Janou Truhlářovou

Nové knihy, Rôzne

foto truhlarova janaVyrovnávanie sa so zahraničnými podnetmi je podmienkou vývinu každej literatúry. Pre národné literatúry, ktoré sa formovali až v posledných dvoch storočiach, to platí  ešte oveľa viac. V nich zohrávajú podstatnú úlohu vzory či podnety prichádzajúce z iných kultúr, ale aj spôsob, ako k nim prijímajúca literatúra pristupuje. Osobitý problém predstavovalo pôsobenie a prijímanie západných literatúr na Slovensku v čase vzniku modernej slovenskej literatúry v 19. storočí a na prelome 19. a 20. storočia.
Ako dlho a ťažko prijímalo slovenské literárne prostredie diela Émila Zolu, Gustava Flauberta a Guy de Maupassanta, ktorí pôsobili na európsky vývin práve v tom čase, skúma Jana Truhlářová vo svojej monografii Dlhá cesta k porozumeniu.

V rozhovore pre Knižnú revue, ktorý pripravila Eva Andrejčáková, okrem iného povedala:

„Pri Flaubertovi mi to potvrdila práca vo veľkom medzinárodnom tíme, venovaná recepcii jeho tvorby, kde som mala možnosť pôsobiť. Z tohto porovnania vyplynuli takisto zaujímavé skutočnosti: preklady Pani Bovaryovej do niektorých jazykov – napríklad do ruštiny, ale aj do angličtiny – vznikli už rok po vydaní originálu v roku 1857, vo väčšine jazykov potom v nasledujúcich desaťročiach, najneskôr do 90. rokov 19. storočia. U nás sa Flaubert stretol presne s tými istými problémami ako Zola. Juraj Slávik Neresnický ho chcel preložiť a vydať už roku 1908, čo bolo aj tak pomerne neskoro, päťdesiat rokov po vydaní románu, ale aj tak mu to nedovolili.

Čo sa stalo?

Opäť zaúradovali hlavní nositelia literárnej mienky, Vajanský a Škultéty. Knihu odmietli zdanlivo pre nekvalitu prekladu, čo bola, isteže, do určitej miery oprávnená pripomienka, ale hlavný dôvod bol, že opäť išlo o spisovateľa z dekadentného Západu, ktorý predstavil model mravne padlej ženy a tá nesmela byť vzorom pre našich čitateľov, najmä čitateľky. V análoch Matice slovenskej a Živeny možno nájsť dokumenty, ktoré o románe hovoria ako nevhodnom pre slovenské ženy. Slovenská recepcia Flauberta síce nebola taká búrlivá ako v prípade Zolu, predsa len to v čase vzniku slovenského realizmu nebol bezprostredne žijúci a píšuci spisovateľ ako Émile Zola, ale reakcie na jeho tvorbu aj nedostatok jej hlbšieho poznania boli podobné a používali rovnaké argumenty. Veľmi dobre sa k tomuto paušálnemu odmietaniu na základe niektorých vonkajších kritérií vyjadrili ešte v medzivojnovom období Pavel Bujnák, Juraj Slávik a opakovane napríklad aj Alexander Matuška.“

Celý rozhovor v Knižnej revue si môžete prečítať TU.