Prečítajte si pri príležitosti 100. výročia úmrtia významného francúzskeho spisovateľa Marcela Prousta (10. 7. 1871 – 18. 11. 1922) niekoľko vybraných poznámok z dosiaľ neuverejneného textu prednášky profesora Adama Bžocha, ktorú predniesol na pôde Ústavu svetovej literatúry SAV. Celý článok vyjde vo štvrtom tohoročnom čísle časopisu World Literature Studies.
Nie je jednoduché v krátkosti charakterizovať ani predstaviť sedemdielny románový cyklus Marcela Prousta Hľadanie strateného času. Ak sa o to pokúsime, môžeme na začiatku vyjsť z dobového i literárnohistorického ukotvenia tohto významného diela svetovej literatúry, vznikajúceho v období zhruba od 1908 do 1922 (dovychádzalo po autorovej smrti), ktoré sa radí na pomedzie románového realizmu 19. storočia a modernizmu 20. storočia.
Ako románopisec Proust nadviazal z dvoch hľadísk najmä na realistu 19. storočia Gustava Flauberta: 1. prebral a doviedol do dokonalosti jeho sociologicko-naratívnu víziu románu ako detailného, dynamického obrazu doby (Pierre Bourdieu) a 2., ako Flaubert, aj on písal „o ničom“ (Péter Nádas): z ničnerobenia snobskej leisure class, ktoré koncom 19. storočia skúmal o. i. americký sociológ Thorstein Veblen (1899), spravil Proust centrálnu tému románového cyklu. Touto leisure class je buržoázia, stará i nová aristokracia, zbohatlíci a arivisti – teda smotánka belle époque, tretej Francúzskej republiky.
Popri tomto významnom sociologickom rozmere je Hľadanie strateného času najmä putovaním do ľudského vnútra: je to epopeja vnútorného života, prežívaných citov a rekonštruovaných spomienok. Hľadanie strateného času je jeden z najdôležitejších psychologických románov svetovej literatúry, v ktorom sú detailne rozobrané a precízne komentované psychologické stavy, situácie, interakcie postáv atď., čomu je podriadená aj naratívna forma diela – s výnimkou jednej časti prvého dielu ide o monologické rozprávanie personálneho rozprávača, ktoré často plynulo prechádza do eseje. Proust týmito prechodmi medzi naratívnosťou a diskurzivitou predznamenal modernistické romány prvej polovice 20. storočia ako Muž bez vlastností Roberta Musila či Námesačníci Hermanna Brocha. Na inej úrovni diela slúži psychologickej introspekcii aj povestná proustovská veta ako základná jednotka románu (dlhé podraďovacie, sémanticky paradoxné vetné konštrukcie). Románové dianie je však v porovnaní s podrobnými psychologickými analýzami pomerne chudobné. Pokračovať na Adam Bžoch: Koncept pamäti a spomienky v Hľadaní strateného času Marcela Prousta →
