Docent Vilikovský, významná osobnosť slovenského prekladu a translatológie, zomrel 5. mája vo veku 85 rokov. Aj v našom ústave sme ho poznali ako kolegu a priateľa. Naposledy sa podieľal ako oponent na Slovníku prekladateľov umeleckej literatúry. Lúčime sa s ním spomienkou jeho bývalej doktorandky Ľubice Pliešovskej, ktorá s nami spolupracuje na výskumnom projekte Preklad a aspekty recepcie spoločenskovedných a humanitnovedných textov ako kultúrny a literárny transfer v 20. storočí.
Česť jeho pamiatke!
Predĺžený víkend od 6. do 8. mája sme s rodinou trávili na Liptove. Keďže v zariadení, kde sme boli ubytovaní, nebol signál a vonku bolo krásne, mobil som celé dni nemala pri sebe. Keď som v nedeľu v noci prišla do chaty a na Whatsappe mi svietilo 28 neprečítaných správ, tušila som, že sa niečo stalo. Intuícia neklamala. Všetky správy sa týkali smrti „nášho pána docenta“, docenta Jána Vilikovského.
Médiá verejnosť okamžite informovali o úmrtí prekladateľa, vysokoškolského pedagóga a bývalého veľvyslanca Slovenskej republiky v Spojenom kráľovstve. Pripomenuli to najlepšie, čo priniesol do zlatého fondu prekladovej literatúry na Slovensku – preklady Poea, Hemingwaya, Fitzgeralda, Mailera, Orwella, Rushdieho, Rotha a mnohých iných anglických a amerických (prevažne) prozaikov. Vyzdvihovali jeho prínos do teórie literatúry (jeho monografia Preklad ako tvorba z roku 1984 sa stala ikonickým dielom nielen slovenskej translatológie). Reflektovali jeho pôsobenie na čele významných kultúrnych a spoločenských inštitúcií (šéfredaktor vydavateľstva Tatran, riaditeľ Literárneho informačného centra). Vyjadrili poľutovanie nad tým, že sa ako prvý veľvyslanec Slovenska v Spojenom kráľovstve nedožil korunovácie kráľa Karola III., udalosti, ktorú pozorne sledovali aj ľudia na Slovensku.
Pre nás, Bystričanov z Univerzity Mateja Bela, ktorí sme Jána Vilikovského zažili ako kolegu, dekana Filologickej fakulty UMB a poniektorí dokonca aj ako učiteľa, sa s ním viaže okrem medializovaných faktov o jeho živote aj množstvo osobných spomienok.
Spomíname, ako na prednášky z americkej literatúry chodil s maličkým papierikom príprav, ale s obrovským kvantom vedomostí, ktorými nás neprestával ohurovať. Na každej prednáške nám predstavoval svet literatúry pevne ukotvený v dejinách, filozofii, často s presahmi do psychológie či estetiky. Neraz ich začínal slovami – „Keď som ho prekladal…“.
Niektorí z nás sme na jeho prednášky chodili aj vtedy, keď sa z nás stali kolegovia. Nehanbili sme sa za to, bolo nám cťou počúvať ho.
Keď sa z nás, bývalých študentov, stali kolegovia, strávili sme s ním celé hodiny na štátniciach, kde dokázal bez problémov vyskúšať každý predmet v študijnom odbore translatológia v študijnom programe anglický jazyk a kultúra. Počas skúšania (nechtiac!) dokazoval svoju erudíciu aj tým, že čím viac sa snažil študentom pomôcť dopracovať sa ku správnej odpovedi, tým viac sa ponárali do hlbokých vôd bezradnosti („Veď som im len v origináli zacitoval z Beowulfa!“). Po štátniciach sme často do neskorých večerných hodín trávili čas v neformálnych rozhovoroch a on nám s jemu vlastným humorom rozprával zážitky z veľvyslaneckých čias v Londýne, z rokov pôsobenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, či vzrušujúceho obdobia zakladania a prvých rokov existencie Inštitútu prekladateľstva pri bratislavskej pobočke Univerzity 17. novembra.
V celom procese môjho akademického vzdelávania trpezlivo kráčal po mojom boku. Bol mojím školiteľom pri písaní diplomovej, rigoróznej i dizertačnej práce. Bol impozantný svojimi vedomosťami aj svojím vzhľadom. Nikdy nezabudnem na to, ako som ho ako jeho kolegyňa a doktorandka zároveň zvykla čakať na chodbe, keď ako dekan filologickej fakulty prichádzal každý týždeň na niekoľko dní do Banskej Bystrice. To, že dorazil, som vedela ešte predtým, ako som ho zazrela na začiatku dlhej chodby. Jeho príchod oznamoval vzrušený pohyb všetkých zložiek dekanátu od prízemia po druhé poschodie. Každý bol pred ním v pozore. Nie zo strachu, z rešpektu. Nebola som výnimkou. Do jeho kancelárie som vždy vchádzala s tlčúcim srdcom, no vychádzala som s úsmevom a s ľahkosťou v duši. Usmernil, poradil, ak to bolo potrebné, ponúkol láskavú konštruktívnu kritiku. V textoch, ktoré som mu pravidelne nosila na posúdenie, mu neunikla jediná čiarka, nieto ešte formulácia, ktorá by nebola exaktná. Kolegovia, ktorí nemali to potešenie zažiť ho ako školiteľa, na neho spomínajú s rovnakou úctou. Obzvlášť tí, ktorých voviedol do tajomného sveta umeleckého prekladu a sami sa stali oceňovanými prekladateľmi (M. Djovčoš, M. Kubuš).
Keď sme ho v roku 2012 už ako bývalého kolegu pozvali na Prekladateľské soirée, aby nám porozprával o svojich skúsenostiach s prekladaním (nielen) Philipa Rotha, na moju snahu predstaviť ho v kontexte všetkých rolí, ktoré v živote zastával, reagoval slovami – dovoľte začať slovami básnika – Ja je niekto iný… Krátko nato sa stiahol z verejného akademického života, aby mohol v pokoji dokončiť projekty, ktoré považoval za dôležité. A ešte ďalších pár rokov sa aspoň sporadicky zaujímal o to, ako sa nám v Banskej Bystrici darí a našiel si čas aj zagratulovať nám k dôležitým míľnikom v našich osobných životoch – k svadbám, narodeniam detí…
V posledných rokoch sme už neboli v kontakte. Vedeli sme, že bojuje s ťažkou chorobou a neprestávali sme na neho myslieť. Znovu a znovu sme ho citovali v rozhovoroch, vracali sme sa k vtipným zážitkom z čias, keď bol ešte s nami. To, že odišiel z časnosti do večnosti, na tom nič nezmení.
Viem, že je to úplne nepodstatné, ale tak nejak svojsky ma utešuje, že ma správa o jeho odchode zastihla na Liptove, ktorý miloval a ku ktorému sa v spomienkach na detstvo rád vracal. Ďakujeme za všetko, pán docent!
PhDr. Ľubica Pliešovská, PhD.
Katedra anglistiky a amerikanistiky
Filozofická fakulta UMB