V najnovšom čísle časopisu Verzia publikovali aj naša kolegyňa Eva Kenderessy a náš kolega Róbert Gáfrik.
V úvodnej štúdii s názvom „Čo je svetová literatúra?“ sa komparatista Róbert Gáfrik podujal na úlohu načrtnúť rôzne prístupy k chápaniu svetovej literatúry ako jedného z najdiskuto-vanejších pojmov súčasnej literárnej vedy:
„Podľa môjho názoru možno literatúru definovať ako liminálny fenomén. Jej pomedznosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Môže sa nachádzať na pomedzí skutočnosti a fikcie, osob-ného a spoločného, minulosti a súčasnosti. Literárne texty môžu nasledovať akceptované spoločenské hodnoty, ale aj vytvárať hodnoty nezlučiteľné s hodnotami spoločnosti, v kto-rej vznikli alebo ktorej sú adresované. Ako pomedzný jav môžu zahŕňať, ale aj prekonávať protiklady, vrátane dialektiky medzi centrom a perifériou. Literatúra môže podvracať, ako aj podporovať okrajovosť. Nemusí smerovať k centru. To, čo je liminálne, nepatrí ani cen-tru, ani periférii. Môže ísť rôznymi smermi.“ Celý text si môžete prečítať TU.
Romanistka Eva Kenderessy o svojich príspevkoch napísala: „Toto vizuálne krásne číslo časopisu Verzia, venované (prekladovo) zabudnutej klasike, hostí okrem iných literárnych lahôdok aj dva miniromány od rumunského (avant)avantgardistu Urmuza. Diela som ne-prekladala ja, využila som nezabudnuteľnú diplomovú prácu svojej spolužiačky Sabiny Robochovej Chollet a spolu s ňou oprášila preklady a vytvorila sprievodný text. Okrem toho som do čísla napísala text o najväčšom rumunskom literárnom festivale FILIT Iași, ktorý tvorí platformu nielen pre samotnú literatúru, ale aj pre jej preklad, prekladateľov
a prekladateľky.“
Ako prezrádza obálka, posledné minuloročné číslo časopisu Verzia sa skutočne zameriava na ukážky zabudnutej klasiky 20. storočia, ktorej chápanie pre tento účel približuje šéfre-daktorka Gabriela Magová:
„Chceli sme doň [do 4. čísla] sústrediť ukážky z pomyselného kánonu svetovej literatúry, zachytávajúce už pominutý svet alebo práveže javy, ktoré v spoločnosti rezonujú neustále. Zaujímali nás diela, ktoré boli v čase svojho vzniku prelomové svojimi estetickými kvalitami a literárnymi postupmi, odvolávajú sa na ne súčasní umelci a umelkyne, no neboli dopo-siaľ preložené do slovenčiny.“
Podobne ako všetky predchádzajúce, aj toto číslo ponúka vynikajúce čítanie a poznávanie rozmanitosti literatúry. Na prvý pohľad zaujmú najmä ukážky z diel u nás málo známych výnimočných autoriek ako Karin Boye (prel. M. Podhradská) či Irmgard Charlotte Keun (prel. P. Šedíková Čuhová). Hoci treba zároveň dodať, že kultový dystopický román Kallocain (1940) sme mali už v 80. rokoch možnosť poznať v českom preklade a rozprávanie o období na sklonku Weimarskej republiky očami mladej ženy Das kunstseidene Mächen (1932) pred dvadsiatimi rokmi znovu čítala široká verejnosť v Nemecku vďaka kolínskej akcii Kniha pre mesto , ktorá oživila regionálnu pamäť, literárne dielo aj celkovo recepciu autorkinej tvorby. Zárukou čitateľského zážitku sú aj známe kanonizované mená ako de Unamuno, Witkacy či Pasolini. Celý obsah a editoriál nájdete TU.
(jac)