Germanistka, rodová expertka, literárna vedkyňa, prekladateľka a redaktorka Jana Cviková sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea. Pri tejto príležitosti jej zablahoželali kolegyne a kolegovia z Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i.

PhDr. Jana Cviková, PhD. (1963) sa od začiatkov svojho pôsobenia v Ústave svetovej literatúry SAV, v. v. i., zameriava predovšetkým na nemecky písanú literatúru, feministickú literárnu vedu a interdisciplinárne rodové štúdia. Dlhé roky pôsobí ako šéfredaktorka medzinárodne uznávaného časopisu pre výskum svetovej literatúry World Literature Studies, ktorý sa venuje výskumu v oblasti všeobecnej a porovnávacej literárnej vedy a translatológie. Jej aktivity však prekračujú striktný akademický rámec smerom k širšie ponímaným kultúrnym a spoločensko-politickým témam. Vo verejnom živote je známa predovšetkým svojím účinkovaním a aktivitami spojenými so vzdelávacou a publikačnou organizáciou Aspekt, ako aj rovnomenným feministickým kultúrnym časopisom, ktoré začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia spoluzakladala a v ktorých pôsobí dodnes. Ako autorka či spoluautorka a editorka sa podieľala na viacerých knižných publikáciách (napr. Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre, 2014; Rodový pohľad na školstvo. Aspekty kľúčových rizík, 2008; Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky, 2003, 2005), z nemčiny preložila Irenu Brežnú a Aglaju Veteranyi. Angažovala sa tiež na príprave kampaní zameraných na problematiku násilia páchanom na ženách, sexuálneho násilia a rodového rozdielu v odmeňovaní.

Kolegyni k jej životnému jubileu srdečne gratulujeme a prajeme veľa tvorivej inšpirácie.

Z laudácia na Janu Cvikovú, ktoré predniesol prof. Mgr. Adam Bžoch, CSc., vyberáme:

Nepoznám azda človeka, ktorý vie tak tvrdo zabojovať o zásady, ktoré sú mimo neho (keďže som dlho žil v Nemecku, viem, že to zodpovedá aj istému kultúrnemu vzorcu, ktorý aj Ty tak dobre poznáš).

K tomu ale takisto patrí ďalšia vec: odvaha, a to najmä v mocenských situáciách, kde jej Ty máš obdivuhodne veľa a ja viem, že to tkvie v Tvojej podstate, ktorú nemožno zmeniť (…) Rád by som povedal niečo aj o spojení citlivosti a racionality, čo je stará, zdanlivo paradoxná téma európskej kultúry; poznáme ju napr. z osvietenstva, keď dochádzalo ku korigovaniu suchej racionality citom (nemecká literatúra 18. storočia, ku ktorej máš vrúcny vzťah, ponúka množstvo príkladov). U Teba to vnímam naopak. V Tvojom prípade ide skôr o racionálne korigovanie toho, čo Ty ako človek svojej generácie a historických i osobných skúseností intuitívne pociťuje ako spravodlivé, správne, blahodarné. Vidím, ako sa v prvom rade pri tvorbe súdov o odborných aj spoločenských otázkach riadiš intuíciou, no pritom stále dokážeš vstrebávať aj nové poznatky, ktoré ovplyvňujú a korigujú intuitívne hodnotenia (…) A ešte niečo o Tvojej múdrosti a skepse, že stále toho málo vieme. Takáto skepsa je vždy ten najlepší sokratovský predpoklad kritického myslenia. Častejšie sme spolu hovorili o tom, že sú vedci, ktorí túto skepsu – pokiaľ ide o nich samých – nemajú. Mňa to vždy hnevalo, Ty si to dokázala jednoducho pustiť. Nemyslím rezignovať, nie ignorovať, nie zmieriť sa s tým, ale prosto to pustiť, nechať tak. A táto schopnosť je podľa mňa dôležitý osobne filozofický dôsledok tak skepsy, ako tolerancie, principiálnosti aj krehkosti.