Prečítajte si pri príležitosti 100. výročia úmrtia významného francúzskeho spisovateľa Marcela Prousta (10. 7. 1871 – 18. 11. 1922) niekoľko vybraných poznámok z dosiaľ neuverejneného textu prednášky profesora Adama Bžocha, ktorú predniesol na pôde Ústavu svetovej literatúry SAV. Celý článok vyjde vo štvrtom tohoročnom čísle časopisu World Literature Studies.
Nie je jednoduché v krátkosti charakterizovať ani predstaviť sedemdielny románový cyklus Marcela Prousta Hľadanie strateného času. Ak sa o to pokúsime, môžeme na začiatku vyjsť z dobového i literárnohistorického ukotvenia tohto významného diela svetovej literatúry, vznikajúceho v období zhruba od 1908 do 1922 (dovychádzalo po autorovej smrti), ktoré sa radí na pomedzie románového realizmu 19. storočia a modernizmu 20. storočia.
Ako románopisec Proust nadviazal z dvoch hľadísk najmä na realistu 19. storočia Gustava Flauberta: 1. prebral a doviedol do dokonalosti jeho sociologicko-naratívnu víziu románu ako detailného, dynamického obrazu doby (Pierre Bourdieu) a 2., ako Flaubert, aj on písal „o ničom“ (Péter Nádas): z ničnerobenia snobskej leisure class, ktoré koncom 19. storočia skúmal o. i. americký sociológ Thorstein Veblen (1899), spravil Proust centrálnu tému románového cyklu. Touto leisure class je buržoázia, stará i nová aristokracia, zbohatlíci a arivisti – teda smotánka belle époque, tretej Francúzskej republiky.
Popri tomto významnom sociologickom rozmere je Hľadanie strateného času najmä putovaním do ľudského vnútra: je to epopeja vnútorného života, prežívaných citov a rekonštruovaných spomienok. Hľadanie strateného času je jeden z najdôležitejších psychologických románov svetovej literatúry, v ktorom sú detailne rozobrané a precízne komentované psychologické stavy, situácie, interakcie postáv atď., čomu je podriadená aj naratívna forma diela – s výnimkou jednej časti prvého dielu ide o monologické rozprávanie personálneho rozprávača, ktoré často plynulo prechádza do eseje. Proust týmito prechodmi medzi naratívnosťou a diskurzivitou predznamenal modernistické romány prvej polovice 20. storočia ako Muž bez vlastností Roberta Musila či Námesačníci Hermanna Brocha. Na inej úrovni diela slúži psychologickej introspekcii aj povestná proustovská veta ako základná jednotka románu (dlhé podraďovacie, sémanticky paradoxné vetné konštrukcie). Románové dianie je však v porovnaní s podrobnými psychologickými analýzami pomerne chudobné.
Hľadanie strateného času je síce navonok koncipované ako vnútorná autobiografia (na vyše 3000 stranách sa dva razy objaví rozprávačovo krstné meno Marcel), autor však nie je identický s rozprávačom: ide dokonca o vedomú a cielenú polemiku proti žánrom autobiografie a spomienok. Najmä žáner spomienok (mémoire) má vo francúzskej literatúre tradíciu už od 17. storočia (napr. Saint-Simonove pamäti) a považuje sa za významný zdroj poznania doby a jej kultúry a často aj súkromného pozadia tvorby autorov a ich diela. Biografizmus, ktorý je podstatou tohto žánru, povýšil v 19. storočí na ústredný princíp literárneho poznania francúzsky kritik Charles Augustin Saint-Beuve (1804 – 1869), proti ktorému Proust napísal roku 1908 esej „Contre Saint-Beuve“, kde proti metóde biografizmu vystúpil s vlastnou koncepciou moi profond, hlbokého ja, neobsiahnuteľného kauzálnym vzťahom života a vonkajšej skutočnosti, vzťahom, ktorý propagoval Saint-Beuve a po ňom na túto líniu nadviazal literárny pozitivizmus Hippolyta Taina. Napokon aj Proustov román Hľadanie strateného času tvorí protiprojekt proti kauzálnemu biografizmu, a tento náprotivok je tým radikálnejší, že okrem uvedenia introspektívnych pasáží (teda: subjektívnych psychologických úvah) narúša aj samotnú rovinu fakticity.
Keby sme chceli urobiť katalóg tém, ktorým sa Proust v diele venuje najviac a najpodrobnejšie, tak by bola pamäť tou najvýznamnejšou, ale sú tu aj ďalšie: život elegantnej spoločnosti v tretej republike (priebežne, ale zvlášť 1. a 3. diel), literatúra, umenie a hudba autorovej doby i dôb minulých (priebežne vo všetkých dieloch, najviac v prvých), Dreyfusova aféra (najmä 3. diel), najnovšia technika (telefón, fotografia, automobilizmus, aviatika – priebežne vo všetkých dieloch), zložité sociokultúrne a socio- či individuálno-psychologické témy ako židovstvo, homosexualita (najmä začiatok 4. dielu a ďalej), lesbizmus (najmä 5. a 6. diel), až po čisto psychologické témy ako mužsko-ženské a homoerotické vzťahy, žiarlivosť, masochizmus, intrigánstvo v elegantnej spoločnosti atď. (priebežne v celom cykle).
Akým spôsobom a na akých úrovniach uvažuje Proust v Hľadaní strateného času o pamäti? V prvom rade konštatujme, že tých poznámok o pamäti a spomínaní sú v románe roztrúsené desiatky a nachádzajú sa v najrozličnejších kontextoch a súvislostiach. Miestami ide o ucelené predstavy (napr. centrálny koncept mimovoľnej pamäti, ten predstavím podrobnejšie), inokedy sú to nesystematické, ale vždy zaujímavé postrehy a nápady; k tomu prirátajme, že autor nerobí terminologický rozdiel medzi pojmom pamäť (mémoire) a spomienka (souvenir), hranice medzi nimi sú priepustné. Pri úvahách o pamäti bol Proust ovplyvnený najmä iracionalisticko-pudovou predstavou pamäti svojho súčasníka, o 12 rokov staršieho vitalistického filozofa Henriho Bergsona (1859 – 1941) a poznal aj tzv. francúzsku psychologickú školu (Théodulf Armand Ribot atď.), ktorá sa v tom čase tiež špekulatívne zaoberala pamäťou.