V dňoch 28. – 30.5.2015 sa v (dokonca aj názvom) nenápadnom univerzitnom mestečku Normal v americkom štáte Illinois konala konferencia o diele Davida Fostera Wallacea. Mal som možnosť reprezentovať grantový projekt Hypermediálny artefakt v postdigitálnej dobe a Ústav svetovej literatúry SAV ako jediný zástupca krajiny, v ktorej angličtina nie je úradným jazykom.
Hoci predmet konferencie má zdanlivo veľmi úzku cieľovú skupinu, niekoľko aspektov považujem za hodné širšej pozornosti. Jeden sa týka otvorenosti a formy podujatia: v procese prijímania príspevkov bola okrem akademických aj osobitná kategória pre umelecké texty, čím sa vytvorila mozaika, v ktorej sa striedala reflexia umenia s umením samotným. Program zahŕňal okrem literárnovedných prezentácií aj čítanie Wallaceovej prózy študentmi herectva, diskusie venované spomienkam priateľov a kolegov tohto predčasne zosnulého spisovateľa a workshopy, kde účastníci pracovali s textami alebo sa radili o tom, ako Wallaceove texty učiť na stredných a vysokých školách.
Ďalším zaujímavým aspektom bolo terminologické podhubie, v príspevkoch rezonovali v stredoeurópskom literárnom priestore neveľmi známe koncepty: napríklad literárno-myšlienkový smer nová úprimnosť (New Sincerity) či post-irónia (Post-irony) – v skratke smer, ktorý sa od často amorálnej postmodernej experimentácie prikláňa k psychologickej a sociálnej uvedomelosti, (opäť) v nej nachádzajúc výzvu dôležitejšiu a náročnejšiu než nezúčastnená literárna akrobacia. Wallace totiž nielen písal v jej duchu, ale dokonca pre ňu v eseji „E Unibus Pluram: Televízia a americká beletria“ (1993) položil teoretické základy: vyslovuje hypotézy o generácii (anti)rebelov, ktorá „sa venuje obyčajným starým nemoderným ľudským starostiam a emóciám amerického života s úctou a vášňou“, čeliac obvineniam z banality, sentimentality, melodramatickosti, dôverčivosti či mäkkosti.