12. 9. 2019 sa v parížskom INALCO konala konferencia inšpirovaná prvou vedeckou monografiou o Dominikovi Tatarkovi od literárnej vedkyne prof. Márie Bátorovej Dominik Tatarka slovenský Don Quijote (Veda 2012, anglická verzia Peter Lang 2015).

INALCO je najstaršia vysoká škola v Paríži, založená Napoleonom pre štúdium jazykov východnej Európy, ktorá v čase založenia mala vychovávať diplomatov, prekladateľov, a teda sprostredkovateľov medzi Západom a Východom. Konferencia, ktorú zorganizovala riaditeľka školy Diana Lémay, ešte aj v dnešnom čase sprostredkováva významné idey prepájajúce Východ a Západ: občiansky princíp a ideu práv a slobody. Literatúra, t. j. v tomto prípade diela Dominika Tatarku, ktorý v Paríži na Sorbonne študoval v roku 1938/1939 a francúzska kultúra sa mu stala súčasťou postojov a celkovej intelektuálnej výbavy na celý ďalší život, je vhodným „prevodovým nosičom“ medzi kultúrami. U Tatarku možno určiť mnohé genetické (A. Camus, A. Malraux a i.) aj typologické súvislosti (rozlíšenie podľa Dionýza Ďurišina), ktoré viažu jeho dielo na francúzskych senzualistov.

Okrem úvodného štyridsaťminútového referátu (Mária Bátorová) na konferencii vystúpili známi profesori zo Sorbonny Xavier Galmiche a Mateusz Chmurski, prekladateľka Tatarkovej eseje Démon súhlasu Sabine Bollak, ako aj mladé literárne vedkyne z INALCO Tatiana Paholíková (referát o koncepcii kultúry u Tatarku) a Paulína Šperková s analýzou slávneho Tatarkovho „parížskeho“ románu Prútené kreslá. Konferenciu uzatváral okrúhly stôl (Bátorová, Galmiche, Chmurski) a viedla riaditeľka inštitútu Diana Lémay.