Prezident republiky udelil pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky najvyššie štátne vyznamenania za prínos k demokratickej spoločnosti, kultúre, dodržiavaniu ľudských práv a uchovávaniu pamäti. Medzi ocenenými osobnosťami verejného života boli aj vedecký pracovník Historického ústavu SAV Ivan Kamenec a prekladateľka a publicistka Zora Jesenská, ktorá sa in memoriam stala nositeľkou Radu Ľudovíta Štúra I. za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj prekladateľskej činnosti. Prečítajte si, čo sa o jej pôsobení v oblasti prekladu píše v prvom diele Slovníka slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. Autorka hesla Eva Maliti-Fraňová publikovala v roku 2007 monografiu Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (Veda SAV).

JESENSKÁ Zora, 3. 5. 1909 Martin – 21. 12. 1972 Bratislava;  prekladateľka rus., fran., angl. (v jaz. spolupráci) a nem. literatúry, lit. a umel. kritička, teoretička prekladu.

Pochádzala z kultúrne a národne uvedomelého rodinného prostredia. Otec ako bankový riaditeľ aktívne pôsobil v spolku Živena a venoval sa aj prekladaniu, matka bola ochotnícka herečka, brat Fedor J.→ prekladal hry rus. klasikov pre ochotnícke divadlá, strýko J. Jesenský→ bol spisovateľ. Štúdium na gymn. v Martine (1918–22) pre chorobu neukončila. V r. 1925–35 študovala na Hudobnej a dram. akadémii v Bratislave. Po jej absolvovaní vyučovala hru na klavíri. Publikovala články a umel.-krit. state v martin. Živene, kde od r. 1939 pracovala ako redaktorka až do ukončenia jej činnosti r. 1949. V r. 1950–52 pôsobila ako redaktorka vo vyd. MS a v r. 1952–56 v SVKL. V prvej pol. 50. r. viedla prekladat. seminár na Filoz. fak. Slov. univ. v Bratislave, v rámci ktorého sprostredkovala základy prekladat. umenia viacerým neskôr renomovaným prekladateľkám (S. Čechová→, R. Žiaranová-Dvořáková→, E. Krišková→  a i.). Od r. 1956 pôsobila ako prekladateľka v slobodnom povolaní. V čase kult. a spoloč. uvoľnenia v 60. r. Z. J. patrila k popredným osobnostiam slov. kult. života. Spoloč. renomé si získala jednak odb. aktivitami, jednak krit. spoloč.-polit. publicistikou. V období začínajúcej normalizácie (1969) ju postihol čiastočný zákaz publikovania, o rok neskôr aj absolútny zákaz verejnej činnosti. Zomrela v Bratislave, pochovaná je na Nár. cintoríne v Martine. R. 1991 bola po verejnom zhodnotení jej života a tvorby na konferencii lit. a prekladat. komunity v Budmericiach občiansky rehabilitovaná.

V dejinách slov. kultúry predstavuje J. výnimočnú osobnosť, ktorá temer tri desaťročia ovplyvňovala vývin slov. prekladateľstva. Vystupovala ako solitér a jaz. samouk s mimoriadnym citom pre výrazové možnosti slovenčiny. Preklad spájala s jaz. hľadačstvom a prekl. tvorba u nej hraničila s tvorbou pôv. literatúry. Bola „básnikom prekladu“ nielen v poézii, ale i v próze.

Spočiatku prekladala franc. autorov (prvý kniž. preklad P. Girard, 1936;  Ch. L. Philippe, 1942; É. a G. Romieu, 1944; G. Flaubert, 1948 a i.), ale vyprofilovala sa ako prekladateľka rus. literatúry. Vynikla najmä v preklade rus. lit. klasiky. Ešte ako editorka vydav. spolku žien Živena preložila (popri dielach franc. autoriek S. de Beauvoir, G. Roy) prózy M. Golubkovovej, V. Inberovej a i. Výrazný úspech zaznamenal jej preklad Básní M. J. Lermontova (1940), v ktorých sa básn. modernizácia a snaha o jaz. autentickosť spájala s dobovou aktualizáciou odbojnosti originálu. Vo voj. a povoj. období preložila proz. diela rus. spisovateľov, vnímaných v dobovom kontexte aj ako náb. mysliteľov,  F. M. Dostojevského (Bratia Karamazovovci, 1942; Zločin a trest, 1942) a N. V. Gogoľa (Mŕtve duše, Mirhorod, 1946; Večery na dedine neďaleko Dikaňky, 1947), ale i ďalších klasikov rus. literatúry L. N. Tolstého (Kozáci, 1946; Vojna a mier, 1949–50), I. S. Turgeneva (Poľovníkove zápisky, 1946), M. Gorkého (Detstvo, 1946), A. N. Tolstého (Krížová cesta, 1947) a i. V prekladoch románov Dostojevského, ktorý bol v prvej pol. 40. r. na Slovensku aj vďaka J. prekladom najvydávanejším rus. autorom, uplatnila vyostrenú empatiu k autor. poetike a ideológii. Neskôr (v 60. r.) svoje preklady klasikov (F. M. Dostojevského, N.V. Gogoľa a i.) revidovala v súlade s požiadavkami doby. Práve na prekladoch rus. lit. klasiky, tvorby Gogoľa, Tolstého, Čechova sa najmarkantnejšie prejavuje J. prekladat. majstrovstvo, jeho vývin i premeny v čase, a najmä jej podiel na formovaní slov. prekl. tvorby a mod. slovenčiny.  Prekladat. skúsenosti pretavila aj do teor. úvah v stati O prekladaní básnického diela (1946). Zdôrazňuje v nich jedinečnosť originálu i prekladu, podčiarkuje význam subjektu autora i prekladateľa. Preklad je podľa J. „umením, i keď len umením reprodukčným“.  Je proti doslovnosti, v preklade vyzdvihuje vernosť originálu v spojení s krásou.

V 50. r. J. preložila ďalšie prózy klasikov rus. literatúry – M. J. Lermontova, N. S. Leskova, I. A. Gončarova, A. P. Čechova a i., ale aj autorov prvej pol. 20. stor. F.  Gladkova, L. Leonova, A. Platonova, I. Babeľa. Okolo jej naturalizujúceho prekladu románu nositeľa Nobelovej ceny M. Šolochova Tichý Don (1950) vznikla polemika o odb. prekladat. otázkach (preklad mien, dialektizmov a i.), ktorá v politicky vyostrenej dobe nadobudla aj generačný a ideol. rozmer. Po polemike J. rozvinula svoje teor. úvahy v stati Stav a problémy v prekladateľskej oblasti (1956) a i., kde akcentovala dôležitosť rešpektu voči orig. textu a zároveň tvorivú voľnosť prekladateľa („vernosť prekladu – to je cieľ, aby ho prekladateľ dosiahol, má právo na voľnosť“). V pol. 50. r. spolu s J. Ferenčíkom→ iniciovala vznik „slov. prekladat. školy“ (J. Ferenčík→) s konkrétnymi zásadami prekladania, ktoré boli sformulované dominantne na základe prekladania rus. literatúry.

V priebehu 60. r.  J. prekladala súdobú rus. prózu (I. Erenburg, S. Zalygin, A. Solženicyn) a poéziu (S. Jesenin), ale jej záujem sa koncentroval najmä na preklad klas. i súč. drámy, ktorá poskytovala širší priestor pre uplatnenie jej tvorivého prístupu k prekladu. Adaptačno-aktualizačne preložila Revízora N.V. Gogoľa. Aktualizácia a textová konkretizácia, dôraz na predpokladanú hovorenú podobu div. textu charakterizuje jej preklady Shakespearovej dramatiky (Hamlet, Rómeo a Júlia, Macbeth, knižne všetky 1963; Sen noci svätojánskej, Večer trojkráľový knižne 1970 a i.), ktoré prebásnila v spolupráci J. Roznerom, anticipujúc tak vývinové procesy v básn. preklade div. textov. Časť odb. kritiky jej však vyčítala poplatnosť jaz. ideálu staršej generácie slov. prekladateľov (J. Vilikovský→). Originálny je J. preklad románu Doktor Živago nositeľa Nobelovej ceny B. Pasternaka, ktorý sa usilovala v zhode s autor. zámerom vytvoriť na pomedzí poézie a prózy. J. preklad románu, vnímaného v dobovom kontexte ako antisov. a publikovaného dovtedy iba na Západe, postihol krátko po jeho vydaní (1969) zákaz distribúcie. Koncom 60. r. sa znova vrátila k franc. literatúre. V r. 1968 ešte uverejnila preklad románu A. Dumasa st. Čierny tulipán (1968), dobrodr. román s filoz. podtextom H. Bazina Šťastní z ostrova Skazy (1973) už vyšla pod cudzím menom (R. Žiaranová-Dvořáková) a preklady  románov Ch. Rochefortovej a J. Caua zostali v rukopisoch. Jaz. spektrum prekl. tvorby Z. J. doplňujú príležitostné preklady z nem. literatúry (R. Hochhuth, F. Dürrenmatt).

Jesenská je autorkou mnohých doslovov ku kniž. prekladom, v ktorých citlivo interpretuje reflektované dielo, pričom spája kontext prijímajúceho prostredia s kontextom autora a diela. V lit. a kult. časopisoch uverejňovala krit. články a state o literatúre a umení, v 60. r. najmä na tému slov. jazyka a jazykotvorby (rubrika Nelámte si jazyk v čas. Kult. život), ako aj krit. komentáre aktuálnych kult. a spoloč.-polit. otázok. Výber z jej statí vyšiel pod názvom Vyznania a šarvátky (1963). Bola nositeľkou viacerých cien a vyznamenaní, v r. 1968 získala Cenu J. H. za preklad výberu z Pasternakých próz Čas bez lásky. O zástoji Z. J. v slov. kult. živote a vývine slov. prekladu vypovedá nielen kvantita a kvalita jej prekladov, ale aj fakt, že od r. 2000 SSPUL udeľuje význ. prekladateľom za celoživotné zásluhy Cenu Zory Jesenskej.

• P.: Girard, P.: June Filip, admirál. Turč. Sv. M. 1936; Lermontov, M. J.: Básne (NP). Turč. Sv. M. 1940; Dostojevskij, F. M.: Bratia Karamazovci (Bratia Karamazovy). Turč. Sv. M. 1942, 1944; Gogoľ, N. V.: Večery na dedinke neďaleko Dikaňky (Večera na chutore bliz Dikaňki). Lipt. Sv. M. 1942, 1947; tenže: Mirhorod  (Mirgorod). Lipt. Sv. M. 1944, 1946; tenže: Taras Buľba. Turč. Sv. M. 1945, B. 1953; Dostojevskij, F. M.:  Zločin a trest  (Prestuplenije i nakazanije). Turč. Sv. M. 1945; Gogoľ, N. V.: Mŕtve duše (Miortvyje duši). Turč. Sv. M. 1946; Tolstoj, L. N.: Kozáci (Kazaki). B. 1946; Turgenev, I. S.: Poľovníkove zápisky (Zapiski ochotnika).  Turč. Sv. M. 1946, B. 1953, 1954; Gorkij, M.: Detstvo. Turč. Sv. M. 1946; Beauvoir, S. de: Krv iných (Le sang des autres). Turč. Sv. M. 1947; Tolstoj, A. N.: Krížová cesta (Choždenije po mukam). Turč. Sv. M. 1947; Flaubert, G.: Pani Bovary. Vidiecke mravy (Madame B.  Moeurs de Province). Turč. Sv. M. 1948; Tolstoj, L. N.: Vojna a mier (Vojna i mir). Turč. Sv. M. 1949–50; Šolochov, M.: Tichý Don (Tichij Don). B. 1950, 1952; Tolstoj, L. N.: Detstvo, chlapčenstvo, junošstvo (Detstvo. Otročestvo. Junosť). B. 1952;  Čechov, A. P.: Hry (NP). B. 1955; Platonov, A.: Utajený človek (Sokrovennyj čelovek). B. 1956; Gončarov, I. A.: Oblomov. B. 1957; Leskov, N. S.: Očarený pútnik (Očarovannyj strannik). B. 1957; Leonov,  L.: Ruský les (Russkij les). B. 1957; Babeľ, I.: Prvá jazdecká (Konarmija). B. 1959; Puškin, A. S.: Boris Godunov a iné dramatické diela  (B. G. a i.). B. 1959; Shakespeare, W.: Tragédie (NP,  js. J. Rozner). B. 1963; Dostojevskij, F. M.: Výrastok (Podrostok). B. 1965; Zalygin, S.: Na ďalekej rieke (Na Irtyše. Iz chroniki sela Krutyje Luki). B. 1965; Čechov, A. P.: Pomýlené lásky (NP). B. 1966; Hochhuth, R.: Zástupca (Der Stellvertreter). B. 1966; Weiss, P.: Prenasledovanie a zavraždenie J. P. Marata pod vedením pána de Sade (Die Verfalgung und Ermordung J. P. Marats…). B. 1966; Puškin, A. S.: Kamenný hosť (Kamennyj gosť). B. 1967; Leskov, N. S.: Vidiecka lady Macbeth (Ledi Makbet Mcenskogo ujezda). B. 1967; Dumas, A.: Čierny tulipán (La Tulip noir). B. 1968, 1970; Pasternak, B.: Čas bez lásky (Rasskazy. Ochrannaja gramota. Vozdušnyje puti). B. 1968; tenže: Doktor Živago. B. 1969; Dürrenmatt, F.: Kráľ Ján (König Johann). B. 1969; Shakespeare, W.: Komédie (NP,  js. J. Rozner). B. 1970; Jesenin, S.: Anna Sneginová (A. Snegina). B. 1970.        – em –

Čítajte aj ďalšie texty o Zore Jesenskej

Eva Maliti-Fraňová: Zakázaná Jesenská. Zora Jesenská a moderný umelecký preklad na Slovensku

Eva Maliti-Fraňová: Zora Jesenská v spore o slovenského Shakespeara

Jana Bžochová-Wild: Hamlet: diferencie. Nad dvoma slovenskými prekladmi

Jana Cviková: Nelámte si jazyk ani svedomie. O Zore Jesenskej