Predkladaná vedecká monografia Podoby literárnej vedy s podtitulom Teó­rie – Metódy – Smery ponúka systematický prienik do pluralitného spektra metód a teórií literárnej vedy, pričom na jednej strane syntetizuje súčasné vedné poznanie, na druhej strane ho obohacuje o kritickú reflexiu, nové poznatky a aspekty. Časti monografie na seba nadväzujú v zmysle podania uceleného obrazu o vývoji a súčasnom stave teórie a metodológie vednej disciplíny. Pre vysokú komplexnosť spracovanej oblasti a na zabezpečenie najvyššieho odborného štandardu bola monografia posudzovaná dvadsiatimi siedmimi domácimi a zahraničnými odborníkmi. Je určená hlavne pre odbornú verejnosť a vysokoškolských pedagógov.

Autorský kolektív tvoria erudovaní odborníci s dlhoročnou vedeckou a pedagogickou praxou, pričom všetci sú špecialisti na viaceré oblasti literárnovedného výskumu a dlhodobo sledujú odborné diskurzy aj v inonárodných filológiách, ich vzájomné interakcie, transformácie teórií, metód, konceptov atď. Autori tejto publikácie mimoriadne plodne a nie vždy afirmatívne reflektujú pozície slovenskej literárnej vedy v súčasnom medzinárodnom literárnovednom diskurze.

Silný dôraz pri písaní monografie sa kládol na pomerné zastúpenie rôznych jazykových/kultúrnych oblastí, čo sa prakticky pozitívne odrazilo v širšom medzinárodnom usúvzťažnení spracovaných literárnovedných smerov a konceptov. Monografia predstavuje, nanovo vysvetľuje a v nových kontextoch vedného poznania kriticky reviduje modely a metódy literárnej vedy od filozofického pozadia uvažovania o literatúre (v estetike, rétorike a poetike), hermeneuticky či pozitivisticky podfarbených výskumov od polovice 19. storočia až po súčasné smery a trendy konceptualizovania literatúry na pozadí sociologických, kulturologických či kognitivistických premís, biologických fundamentov ľudskej kultúry, rodových štúdií či teórie chaosu. Cieľom publikácie je sprostredkovať súčasný obraz literárnej vedy v čo najširšom zábere a obsiahnuť reálnu diferencovanosť jej obsahov a diskurzov.

Na ploche 32 kapitol/oblastí literárnej vedy sa v zmysle výskumného cieľa originálnym spôsobom sprístupňuje pojem, vývoj a súčasný stav konkrétneho vedného smeru literárnej vedy. Jednotlivé kapitoly revidujú obraz danej paradigmy podľa jej charakteru v širších medzinárodných kontextoch, ponúkajú však aj informácie o konkrétnych kľúčových iniciatívach v rámci danej oblasti a o procesoch jej inštitucionalizácie. Prostredníctvom štúdia teórií, metód a smerov literárnej vedy je možné zoznámiť sa so základnou terminológiou tejto disciplíny vôbec, a to v tej podobe, ako sa používa a aký význam má daný termín v danom teoretickom kontexte. Tento aspekt je práve v prípade paradigmaticky diverzifikovaných disciplín, akou je i literárna veda, mimoriadne dôležitý. Pojmy, ako sú napr. systém, štruktúra, forma, funkcia, hodnota a pod., nadobúdajú až v konkrétnych teoretických kontextoch svoj špecifický a viac-menej jednoznačný význam. Mimo týchto kontextov, na metateoretickej úrovni, majú tieto pojmy opäť inú komunikačnú funkciu, ich úloha spočíva v premosťovaní disciplín, keďže umožňujú interdisciplinárnu výmenu vedeckého poznania. Predkladaná monografia objasňuje oba tieto pohyby, pohyby v rámci teoretických kontextov, ako aj pohyby medzi nimi. Posledné sú však nutne redukované, pretože principiálne presahujú obzor komunikačného systému literárnej vedy. Primárne sa to týka smerov, ktoré sa zrodili z konfrontácie humanitných a prírodných vied, kde literárna veda hľadá svoju identitu a špecifickosť tak cez prizmu problémov, ktoré sa snaží vyriešiť, cez témy, ktoré pertraktuje, ako aj cez objekt, ktorý sa snaží formálne, štrukturálne a funkčne vymedziť a analyticky uchopiť.

Ak sledujeme vývoj literárnej vedy, môžeme si všimnúť, že táto konfrontácia bola v našej disciplíne vždy prítomná a že paradigmy, ak ich takto môžeme definovať pre literárnu vedu, sú prítomné aj v iných ved-ných oblastiach. Ak sa sústreďujeme na interdisciplinárnu komunikáciu, môže sa stať, že sa nám stratí z obzoru osobitosť disciplíny. Naopak, ak sa sústreďujeme na špecifickosť disciplíny, často zanedbávame fakt, že analogické posuny sú prítomné aj v iných, nielen príbuzných disciplínach, ako je estetika, lingvistika, psychológia, sociológia a pod., ale aj v biológii, fyzike, kognitívnych vedách a pod. Konštituuje sa tzv. antropologická literárna veda, resp. literárna antropológia, ktorá zjednocuje viaceré interdisciplinárne prístupy, pričom sa už dá hovoriť o transdisciplinarite. Predkladaná monografia by mala nabádať k odhaľovaniu tohto procesu ako niečoho, čo nie je vecou ostatných dvoch-troch desaťročí, ale čo genuínne sprevádza aj proces etablovania sa literárnej vedy ako vednej disciplíny od začiatku jej inštitucionálnej existencie.

Snahou autorského kolektívu bolo koncipovať monografiu v tom zmysle, aby zviditeľnila procesy postupnej diferenciácie našej disciplíny na viacerých úrovniach. Preto monografia obsahuje pojmy označujúce aspekty literárnych textov, ale aj pojmy literárnovedného metadiskurzu. Ďalším aspektom motivácie predkladanej monografie je vysoký stupeň dynamickosti transformácií poznania medzi vednými disciplínami (v ostatnom čase čoraz viac aj medzi prírodnými, technickými a humanitnými vedami), avšak vždy v prospech anticipačných tendencií na poli metateórií alebo metodológie. Tieto aspekty je nevyhnutné priebežne lokalizovať aj pre literárnu vedu a jej jazyk vnímať cez prizmu živej a prospešnej interdisciplinarity a teoreticko-metodologického pluralizmu. Zároveň je však pre literárnu vedu príznačné, že sa súčasne pertraktujú viaceré, často do veľkej miery koncepčne opozičné smery. V tomto zmysle sú kapitoly zoradené nie v historickej následnosti, ale v klastroch či zoskupeniach, ktoré sú vymedzené ich pozíciou vo vednom diskurze. Zo zoradenia kapitol je však zároveň vidno, že ani jedno, ani druhé nie je možné konzekventne aplikovať. Vidíme to na príklade naratológie, ktorá sa zrodila z formalistického a štrukturalistického uvažovania o literatúre, avšak ako samostatná literárnovedná sekcia sa vyvíja ďalej, integruje ďalšie a ďalšie teoretické výzvy, ako ich prinášajú napríklad evolučná teória alebo kognitívne vedy, pričom sa skúmajú kognitívne alebo biologické predpoklady narácie ako kľúčové aspekty nášho kultúrneho bytia. Takáto trojrozmerná motivovanosť koncepcie môže sprostredkovať dojem nevyváženosti, avšak realita našej disciplíny sa nedá redukovať na žiaden lineárny algoritmus. Ak však postulujeme metodologický pluralizmus ako niečo, čo je pre všetky vedy o človeku prirodzené, nebude možné kreovať žiaden lineárny koncept vývoja a zároveň konštatovať, že mapuje realitu vedeckého diskurzu.

Literárna veda je mnohorozmerný a paradigmaticky pluralitný konštrukt zasadený do vedného diskurzu svojej doby. Cez prizmu teórie objektu reflektuje obraz literatúry ako systému znakov so všetkými jeho osobitosťami. Na druhej strane sa venuje autorovi a autorstvu, jej pohľad je nasmerovaný na predpoklady produkcie literatúry. Okrem toho sa od konca 60. rokov 20. storočia literárna veda začína čoraz intenzívnejšie zaoberať otázkami recepcie literatúry, predpokladmi a formami estetického pôsobenia literatúry. A napokon sa začína o literatúre uvažovať ako o sociálnom systéme zasadenom do supersystému spoločnosti. Literatúra v tejto podobe znamená autopoietický a dynamický sociálny systém so svojou vnútornou diferencovanosťou a komunikačnými prepojeniami so sociálnym okolím. Takto definovaný pojem literatúry je postavený na snahe objasniť prepojenie systému znakov a systému sociálneho konania (komunikácie). V tejto diskusii sa objavuje pojem empírie, skúmajú sa predpoklady a podoby estetického poznania v rámci literárnej komunikácie.

Konvergenčným bodom takejto (zdanlivo možno kaleidoskopicky nasmerovanej) optiky je reálny stav myslenia a jazyka literárnej vedy v kontextoch jej vývoja až po najnovšie smery, akými sú kognitívna literárna veda či biopoetika, postkoloniálne a rodové štúdiá, teória chaosu a pod. Ich paleta je reálne omnoho pestrejšia, ako je v rámci danej monografie možné obsiahnuť, a mnohé smery či teórie nie sú a ani nemôžu byť v ich rozmanitosti a diferencovanosti v publikácii predstavené. Autorský kolektív sa napriek tomu usiluje ponúknuť istý konsenzus, ktorý má prepájať metateóriu s teóriou a aplikačnými zložkami našej vednej disciplíny, vysvetliť a zároveň kriticky prehodnotiť ideový transfer medzi pridruženými, ale aj pôvodne vzdialenými disciplínami. Treba upozorniť aj na fakt, že autori sa sústreďujú na tradície literárnovedného skúmania hlavne v krajinách strednej Európy. Kapitoly sa na tejto úrovni pohybujú prakticky dvoma smermi: na jednej strane smerom k tradíciám slovenskej literárnej vedy, smerom k jej identite vo vnútornej dynamike jej vývoja; na druhej strane smerom k tradíciám špecifickým pre isté jazykové a kultúrne oblasti (germanofónna, frankofónna, anglofónna oblasť, ako aj k tradíciám susedných krajín). Autorský kolektív kladie silný dôraz na fakt, že literárna veda ako disciplína integruje rozličné (a často protichodné) teoretické pozície. Na druhej strane však môžeme sledovať, že tieto rôzne pozície majú nejaký spoločný základ – problémové vedomie v rámci uvažovania o tej entite našej skúsenosti, ktorú ešte stále zvykneme nazývať literatúra.