Ema Panovova

Za Emou Panovovou (1925 – 2019)

V pondelok 30. septembra sme sa v Bratislavskom krematóriu naposledy rozlúčili s našou bývalou kolegyňou, rusistkou Emou Panovovou. Česť jej pamiatke! Za jej dlhoročné pôsobisko – Ústav svetovej literatúry SAV – odkaz Emy Panovovej  pripomenula Mária Kusá.

So smútkom v duši by sme chceli vzdať  poslednú úctu vzácnemu človeku, vzácnej žene – pani Eme Panovovej. Zámerne neuvádzam tituly, lebo ich nepovažujem za dôležité, dôležité je to, čo je za nimi. A u Emy Panovovej je toho požehnane.

Je to ťažká a zároveň čestná úloha rozlúčiť sa s ňou v mene pracoviska, ktorému venovala celý svoj profesionálny život, v mene Ústavu svetovej literatúry, aj keď ten v priebehu rokov menil svoje inštitucionálne rámce i názvy. Je to rozlúčka v mene všetkých tých, s ktorými sa pani Ema počas svojej pracovnej kariéry stretla, ktorých ovplyvnila, ktorí takým či iným spôsobom vychádzali a vychádzajú z jej prác. Osobitne treba zdôrazniť jej prirodzený a žičlivý vzťah k mladým, ktorí všetci jej mladší kolegovia  pociťovali a pomáhal im ísť ďalej.

Ema Panovová svoj profesionálny život zasvätila materiálovému a komparatistickému bádaniu ruskej a slovenskej literatúry. Jedným dychom treba dodať, že tak spolu so Soňou Lesňákovou robili v dobách, ktoré neboli nijako ľahké, lebo ruská literatúra a jej vnímanie boli silne poznamenané ideologizáciou. V recenzii poslednej monografie pani Emy už tiež nebohý A. Červeňák pod príznačným názvom Chvála vecnosti upozornil: „K najvýraznejším prejavom deideologizácie literatúry a umenia patrila literárna komparatistika, ktorá sa sústreďovala  na výskum literárnej genézy diel, teda predovšetkým na problémy jazykovej a umeleckej imanencie.“  Iste by bolo možné podstatu metodologického prístupu k literatúre v prácach Emy Panovovej pomenovať aj inak a možno presnejšie, Červeňák však upozornil na ten aspekt, ktorý predstavuje východisko ďalších rusistických, komparatistických, ale aj translatologických bádaní, aspekt, vďaka ktorému sú práce E. Panovovej dodnes bádateľsky živé. 

Výskumne bola pre ňu charakteristická sféra slovensko-ruských  kultúrnych a literárnych vzťahov v 19. a na začiatku 20. storočia. Pozornosť smerovala na deskripciu a analýzu stimulatívnej funkcie ruskej literatúry, a to najmä poézie, pre slovenský literárny a kultúrny priestor.

Bádateľskú činnosť Emy Panovovej najvýraznejšie prezentujú štyri knižné monografie (všetky vyšli v priebehu desaťročí vo vydavateľstve SAV Veda). Tie poskytujú vždy aj širšiu slavistickú kontextualizáciu, najmä vo vzťahu k romantickej poézii. Ema Panovová sa koncentrovala na otázky básnickej tvorby v ruskej literatúre, ich súvislosti so slovenskou poéziou a na reflektovanie príčin, charakteru a miesta jej prekladov do slovenčiny. Puškin v slovenskej poézii (1966) bola jej prvá monografia. Spracúvala „hmatateľné“, teda opísateľné, uchopiteľné, dokázateľné podnety (ale aj ich konkrétnu podobu a absenciu) tvorby A. S. Puškina pre slovenskú poéziu v jednotlivých fázach  vývinu slovenskej literatúry: v období klasicizmu, preromantizmu, romantizmu, realizmu i moderny. Pochopiteľne, pani Ema ako vedkyňa mala neustále na zreteli slovenský pohľad – svoje bádania konfrontovala vždy s dovtedajším i súdobým slovenským uvažovaním v danej oblasti (takpovediac od Vajanského cez Bakoša až k Šmatlákovi).

V súbore štúdií a statí Vzťahy a konfrontácie (1977) rozšírila svoj záber  o ďalších autorov – slavianofila A. S. Chomiakova, ktorý v slovenskej recepcii istý čas predčil Puškina, či na veľkého romantika M. J. Lermontova. Jej sústredenie na 19. storočie aj s odstupom času – v roku 1995 – vnímal Miloš Tomčík ako „akúsi sebaobranu proti simplifikačným tendenciám, ktoré sa v interpretácii porevolučných diel uplatňovali v sovietskej literárnej vede“. Nie náhodou sa podobne k predmetu literárnovedného výskumu stavala v tom čase i kultúrno-semiotická tartuská škola – (pozri Lotmanov záujem o Puškina). Autorka v knižke zároveň širšie usúvsťažňovala ruský i slovenský realizmus s poľskou, nemeckou či južnoslovanskými literatúrami.

V publikácii Ruská a sovietska poézia na Slovensku 1918 – 1938 (1983) na materiáli medzivojnového obdobia načrtla niekoľko línií poetických príbuzností osobností klasickej (A. S. Puškin, M. J. Lermontov) i modernej ruskej literatúry (B. Pasternak, A. Blok, S. Jesenin) so žánrovou a tematickou orientáciou slovenskej básnickej moderny a medzivojnovej  poézie vôbec.

Labutiu pieseň Emy Panovovej predstavuje sumarizačná monografia 150 rokov slovensko-ruských literárnych vzťahov (1994). Ide o naozaj obsažné zhrnutie a zovšeobecnenie  jej predošlého výskumu – či už vzťahového, alebo preklad reflektujúceho charakteru. Materiál, ktorý skúma, je v alúzii názvu (na práce S. Šmatláka i J. Števčeka) naozaj „široký“ – od národného obrodenia až po koniec 20. storočia. Význam tejto knižky spočíva najmä v dôslednom a relevantné fakty spracúvajúcom uchopení literárnych, ale aj mimoliterárnych okolností literárneho a širšie kultúrneho diania. Autorka nešla cestou komplexného spracovania naznačených dejín, jej bádanie je druhovo i časovo fragmentarizované, lebo sa venuje tým fenoménom a autorom, ktoré a ktorých považuje za významné. Jej texty zmysluplne a odhaľujúco umožňujú demystifikáciu, demýtizáciu rusko-slovenských literárnych vzťahov. Tým v čase, keď túto knižku písala i pre budúcnosť fakticky „odbúrala“ potenciálne  zjednodušenia rusko-slovenských literárnych vzťahov, zbavila bádateľov možnosti vyslovovať nepodložené či vyslovene ideologicky argumentované tvrdenia. V tom tkvie, podľa mňa i ďalších bádateľov, význam prác Emy Panovovej, preto sú a ostanú fundamentálnymi východiskami ďalších reflexií. Je viac ako zrejmé, že to, čo Ema Panovová po sebe zanechala, bude tu s nami aj naďalej. Z jej vedeckých a odborných prác budeme čerpať nielen my, ale aj nasledujúce generácie.

Ani po odchode do dôchodku nezaháľala, venovala sa zhromažďovaniu materiálov o koncentračnom tábore Ravensbrück, kde pred koncom vojny tragicky zahynula jej mamička. Z materiálov pripravila výstavu, ktorej časť dnes tvorí súčasť expozície v tomto bývalom tábore smrti. Vnímala to ako svoju povinnosť voči všetkým, ktoré a ktorí tam i v ďalších koncentrákoch zahynuli.

Nehľadajme však len smutné slová na poslednú rozlúčku, česť pamiatke pani Emy možno hádam najprimeranejšie vzdať slovami ňou váženého  A. S. Puškina v preklade Jána Zambora:

Môj posvätný a sladký klam,

Hviezda, pred ktorou duša žasla…

Schovala sa mi, zradne zhasla…

Ochraňuj ma, môj talizman.

 

Nech nikdy soľ do mojich rán

Nesype clivé spomínanie.

Nuž zbohom, nádej, zaspi, prianie.

Ochraňuj ma, môj talizman.

 

K životopisu Emy Panovovej

Z bibliografie Emy Panovovej

Ema Panovová o holokauste  “Panovová opakovane zdôrazňuje, že v Ravensbrücku trpeli spoločne Židia aj Nežidia. Spomedzi slovenských väzňov to boli napríklad účastníci Povstania, alebo ľudia, ktorí ukrývali doma Židov. Väčšina z nich tábor neprežila, ako napríklad Panovovej matka.”

Neľahký osud troch žien – Oľga Panovová, Emma Panovová a Greta Löblová Schreyerová