Performatívnosť a medialita afektu v literárnej vede

Začiatkom apríla sa Ústav svetovej literatúry SAV stal miestom konania hosťovskej prednášky Mgr. Tomáša Jirsu, PhD., ktorý pôsobí ako výskumný pracovník na Filozofickej Fakulte Univerzity Palackého v Olomouci, kde sa zaoberá predovšetkým vzťahom vizuálnych umení a modernej svetovej literatúry, teóriou literatúry a médií, témou afektivity, intermediálnou estetikou a populárnou hudbou. Je autorom odborných monografií Fyziognomie psaní: V záhybech literárního ornamentu (2012) a Tváří v tvář beztvarosti: Afektivní a vizuální figury v moderní literature (2016) a prekladateľom v oblasti francúzskej filozofie, estetiky, psychiatrie a filmovej histórie.

DSCN3907[1]

 

 

 

 

 

Význam „afektívneho obratu“ v umení spočíva v prenesení pozornosti z jednostrannej semiotickej perspektívy a roviny reprezentácie na performatívny a udalostný rozmer diela, ako aj zvýšený záujem o aktivitu recipienta. Nejde tu však len o emócie, ktoré v recipientovi dielo vyvoláva. Afekt je považovaný za vlastnosť textu (diela), aktívna operácia a médium, ktorými dielo podáva informácie a produkuje formy. Pomocou afektu sa jazyk stáva väčšmi hmatateľným a figurálnym a vytvára atmosféry a nálady, ktoré nás zasahujú fyzicky, hmotne aj afektívne – podobne ako počasie alebo hudba. Afekt však nenesie žiaden špecifický pomenovateľný obsah. Napriek tomu ako energeticky relačný prúd a fyzická intenzita afekt produkuje pocity, emócie a myšlienky. Takáto post-hermeneutická koncepcia čítania textu (diela), ktorá sa snaží o uchopenie špecifického naladenia alebo Stimmung (podľa Hansa Ulricha Gumbrechta), ponúka podľa teoretikov afektivity literárnej vede možnosť získať späť vitalitu a estetickú bezprostrednosť, ktoré sa z nej z veľkej časti vytratili.

DSCN3914Ako sa afekty dostávajú formálne, materiálne a vnímateľne do tkaniva textu? Keď jazyk písania narazí na niečo desivého a zároveň familiárneho, čo Freud nazýva Unheimlich, afektívne silný obraz či inú intenzívne zmyslovú entitu, práve táto zrážka jazyk premieňa na médium nejednoznačného, ale do konkrétnych foriem vteleného afektu; mení jeho rytmus, vychyľuje z naratívu a rozostiera jednoznačnosť reprezentácie. Práve v týchto chvíľach sa jazyk stáva väčšmi hmatateľným a figurálnym než čitateľným. Pričom pod pojmom figúra sa tu myslí Lyotardova definícia „priestorová manifestácia, ktorá jazykový priestor nedokáže obsiahnuť bez toho, aby sa otriasol, vonkajšok, ktorý jazyk nemôže interiorizovať v zmysle označovania“. Afekt teda predstavuje energetickú intenzitu zapríčinenú náhlou udalosťou, ktorá spolu s emocionálnou a fyzickou reakciou produkuje nielen reflex a imagináciu, ale aj konkrétne formy. Ide o performatívnu silu, ktorá zanecháva na obrazoch aj v texte hlboké formálne aj materiálne stopy. Vďaka tomuto afektívnemu excesu môže próza rozptýliť svoj naratív v prospech zintenzívnenia svojej vizuálnej, atmosférickej, ako aj epistemickej vrstvy.

DOBROTA PUCHEROVÁ