sonalesnakova_odrudalesnaka

„Na počiatku bolo slovo…“ – Soňa Lesňáková 1932 – 2021

PhDr. Soňa Lesňáková, CSc. (rod. Vilhanová) zomrela dňa 28. októbra 2021 vo veku 89 rokov. Posledná rozlúčka so zosnulou bude v piatok 5. novembra 2021 o 14:45 hod. v bratislavskom krematóriu.

„Na počiatku všetkých veľkých a blahodarných činov bolo a dodnes je slovo, z ktorého sa rodia takéto činy. Slovo ako výraz umu, vôle i tvorivej schopnosti, ako vyjadrenie aktívneho vzťahu, vzájomnosti a porozumenia medzi rozumnými bytosťami, a to aj vtedy, ak sa vyjadrujú bez slov alebo slovami odlišného pôvodu, ale napriek tomu si chcú porozumieť a navzájom komunikovať.“ Práve týmito slovami začína Soňa Lesňáková úvodnú štúdiu Na počiatku bolo slovo (1825 – 1918) v knižke Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1825 – 2015 (VEDA 2017, s. 9). Táto spomienka na literárnu vedkyňu, ktorá celý svoj pracovný život spojila so Slovenskou akadémiou vied, bude pokusom uchopiť svojimi slovami jej „blahodarné činy“, aktivity… Bola to vedkyňa, dáma, ktorá si svoju erudíciu nikdy nenechávala pre seba – do konca svojho aktívneho pôsobenia v Ústave svetovej literatúry SAV bola nielen bádateľkou objavujúcou nové fakty a ich súvislosti, ale aj vyhľadávanou redaktorkou literárnovedných publikácií predovšetkým komparatistického a translatologického charakteru.

Soňa Lesňáková, naša Sonička, sa narodila 13. apríla 1932 vo Vrútkach, v čase, keď v medzivojnovom Československu toto mesto predstavovalo jeden z najvýznamnejších železničných uzlov, bol to priestor, kde sa stretávali rozličné cesty a krížili rozličné vplyvy. Zdá sa, že práve rozličnosť podnetov v tom najlepšom poznamenala aj Soňu Lesňákovú, ktorá po celý svoj život neprestávala vnímať hodnoty tradičného a zároveň s pochopením prijímať a skúmať nové…

Po absolvovaní gymnázií v Žiline, Martine a Košiciach (1942 – 1950) vyštudovala odbor ruský jazyk a literárna veda na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, resp. Univerzity Komenského v Bratislave (1950 – 1955). Aj keď po skončení fakulty fakticky stále zotrvávala na tom istom pracovisku, vzhľadom na jeho inštitucionálne metamorfózy v rokoch 1954 – 1963 pracovala ako odborná asistentka v Československo-sovietskom inštitúte SAV, v rokoch 1964 – 1973 ako vedecká pracovníčka v Ústave svetovej literatúry a jazykov SAV, v čase normalizácie po jeho spojení s Ústavom slovenskej literatúry v rokoch 1973 – 1990 ako samostatná vedecká pracovníčka Literárnovedného ústavu SAV a konečne od roku 1991 až do definitívneho odchodu do dôchodku (1999) ako vedúca vedecká pracovníčka v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave. Celým svojím profesionálnym životom bola tak Soňa Lesňáková príkladom obdivuhodnej vernosti: odboru i inštitúcii.

S manželom Rudolfom Lesňákom vytvorili nielen tvorivé rodinné prostredie pre syna Rudolfa a dcéru Janu, ale svojím bohatým intelektuálnym a duchovným životom do veľkej miery determinovali aj ich životné cesty. V poslednom desaťročí spoločného života sa aktívne podieľala na publikačných a kultúrnych aktivitách svojho manžela v oblasti mapovania a reflektovania samizdatovej spisby v slovenskom kultúrnom priestore 20. storočia (pars pro toto bibliografický súpis o zločinoch komunizmu na Slovensku vyšiel pod názvom Spätné zrkadlá vo vydavateľstve Michala Vaška v roku 2003). Aj tento fakt je jedným dielikom v mozaike jej autentického, neštylizovaného a po celé tie desaťročia predovšetkým vecného a zároveň hĺbkového záujmu o národnú kultúru v zmysle rozširovania prístupov k jej poznaniu ako prirodzeného zdroja občianskej i národnej sebaidentifikácie.

Vo svojej vedeckej práci sa Soňa Lesňáková sústredila na skúmanie slovensko-ruských literárnych vzťahov od konca 19. storočia po súčasnosť s dôrazom na kontaktné vzťahy a typologické súvislosti. Jej práce boli vždy založené na výskume archívnych či časopiseckých prameňov, od zakladajúcej generácie slovenskej literárnej vedy si osvojila zásadu pracovať ad fontes a tej sa nikdy nespreneverila.

knihy_Lesnakova_miniUž prvá monografia Gorkij v slovenskej kultúre (1961) dokumentuje tento prístup, jej práce vychádzali z konkrétnych dát a svedčia o pozoruhodnej zrelosti a schopnosti práce s primárnymi prameňmi. Napriek pochopiteľnému dobovému zaťaženiu textu predovšetkým prvá časť – ohlas Gorkého na Slovensku v období pred národným oslobodením – je úspešným pokusom o rekonštrukciu dobových slovensko-ruských i širšie kultúrnych vzťahov. Významným doplnením textu bol nielen obsažný ruský a nemecký „súhrn“, ale aj Bibliografia prekladov M. Gorkého v periodikách v rokoch 1900 – 1945 a súpis knižne vydaných prekladov autorových diel.

Lesňákovej neproklamovaná ukotvenosť v slovenskom kultúrnom priestore je zreteľná i v druhej monografii Cesty k realizmu. J. G. Tajovský a ruská literatúra (1971). Tá predstavuje podrobné porovnávacie analýzy poviedkovej tvorby L. N. Tolstého, A. P. Čechova a M. Gorkého s tvorbou J. G. Tajovského. Vďaka dôkladnej a presnej práci s textom autorka demýtizuje mnohé javy slovenského literárneho života, súvisiace so vzťahom J. G. Tajovského – prozaika, dramatika, ale i kongeniálneho prekladateľa A. P. Čechova – k ruskej literatúre. Ako odborníčka na prekladanie a recepciu A. P. Čechova na Slovensku bola v 90. rokoch prizvaná autorsky sa podieľať na medziliterárne koncipovanej Čechovovskej encyklopédii (Moskva).

V nasledujúcej knihe desiatich štúdií Slovenská a ruská próza. Kontakty a preklady (1983) okrem typologických súvislostí dvoch literatúr kompetentne pertraktovala prekladateľskú problematiku. Jej záber má v tomto smere podobu sumarizácie prekladateľských aktivít, portrétov  i kritickej analýzy podôb a funkcií prekladaných textov v slovenskom kontexte.

Za viac ako štyri desaťročia mnohokrát reprezentovala slovenskú literárnovednú komunitu na podujatiach doma i v zahraničí (Moskva, Berlín, Kyjev, Sofia, Ľvov, Praha, Glasgow, Krakov a ď.) V tomto zmysle je dôležité zdôrazniť jej účasť na medzinárodných slavistických kongresoch, často reflektovanú práve v zahraničí.

Popri vedeckovýskumnej práci sa dlhé roky venovala aj editorskej, redaktorskej a prekladateľskej činnosti. Skúsenosti v tomto zmysle nadobúdala od 80. rokov najmä v spolupráci s Dionýzom Ďurišinom ako vedecká redaktorka i prekladateľka ruskojazyčných štúdií viacdielneho komparatistického projektu Osobitné medzinárodné spoločenstvá 1 – 6 a slovensko-talianskeho projektu Il Mediterraneo. Una Rete Interletteraria/Stredomorie. Medziliterárna sieť (Rím 2000). Detailné poznanie literárneho vývinu v širšom európskom kontexte jej dalo kompetencie i na vedecké redigovanie kolektívnej práce Z dejín európskych literatúr 20. storočia (2002) a ďalších kolektívnych i individuálnych monografií.

Ešte v 90. rokoch sa Soňa Lesňáková vedecky vracia k problematike prekladateľstva ako spoluautorka a redaktorka troch publikácií K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku I, II, III (1993, 1994, 1995), ale predovšetkým ako spoluautorka fundamentálnej práce o ruskej literatúre v slovenskej kultúre Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1836 – 1996 (1998). A po jej vyjdení po ďalšej heuristickej práci vo viacerých štúdiách: Čo sa nedostalo do dejín I, II a Prvý preklad z ruskej literatúry nevznikol v roku 1836 (všetky uverejnené v časopise Slovak Review 1998), ako aj Poznámky o ruskej literatúre v slovenskej kultúre (tamže, 1999) precizovala vlastné zistenia i niektoré tvrdenia spoluautoriek. Všetky tieto poznatky pretavila i do druhého vydania spomínanej publikácie Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1825 – 2015 (2017). Jej posledné vedecké aktivity akoby symbolicky tvorili istý oblúk: Od začiatku príprav Slovníka slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. 20. storočie (A – K, 2017; L – Ž, 2019) sa ako autorka hesiel v zošrotovanom Slovníku slovenských spisovateľov v normalizačných rokoch aktívne zúčastňovala na vedeckých diskusiách. V nich prostredníctvom svojich skúseností podstatne prispievala k formulovaniu analýz a interpretácií kľúčových bodov, problémov a javov, týkajúcich sa problematiky prekladateľstva a recepcie a zároveň svoje pôvodné heslá pre potreby nového Slovníka aktualizovala.

Mohli by sme ešte dlho vymenúvať a pomenúvať oné „veľké a blahodarné“ činy, o ktorých sme sa zmienili v úvode, mohli by sme hovoriť o tom, že bola odmenená Striebornou i Zlatou čestnou plaketou SAV (1982, 1994), ale nijako sa do slov nezmestí Sonina vernosť, pracovitosť, úprimnosť a čestnosť, jej kolegialita, tolerancia a empatia vo vzťahu k ľuďom i k textom…

Jej slovo malo váhu i silu. A pre mnohých z nás, pre kolegyne a kolegov to bolo slovo Učiteľa…

Česť jej pamiatke!

Mária Kusá

Za poskytnutie fotografie z rodinného archívu ďakujeme synovi Rudolfovi Lesňákovi.